Reklama
 
Blog | Viera Langerová

Mier na troch stránkach papiera

Napsala jsem tento v listopadu minulého roku a nabízela některým redakcím, ale tyto informace se jim zdály příliš detailní. Snahy domluvit se na pákistánské straně s místníma malikama však pokračují a ne vždy neúspěšně. Silová řešení se ukázala na kmenových územích neefektivní a tak se jak vláda, tak mezinárodní společenství učí  vyjednávat.     Septembrový podpis trojstránkovej mierovej dohody medzi pakistánskou vládou a siedmymi predstaviteľmi Talibánu zo Severného Waziristanu,  vyvolal nemálo  otázok o postojoch  režimu prezidenta Mušarrafa voči  vojne s terorizmom.        

     Vláda, ktorá mala v Južnom a Severnom Waziristane na severe Pakistanu zhruba 80 000 vojakov sa zaviazala stiahnuť ich do svojich kasární v Miramšah, nezasahovať do vývoja v týchto oblastiach a riešiť všetky problémy rokovaním s ich predstaviteľmi. Armáda bola v oblasti prítomná  od začiatku vojny s terorizmom, septembra 2001. Waziristan je súčasťou tvz.“ kmeňového pásu“ pozdĺž hraníc s Afganistanom, obývaného prevažne bojovnými Paštúnmi, tvoriacimi v hnutí Talibánu  väčšinu. Jednotlivé „agentúry“ , kmeňové územia, spravuje miestna samospráva.

 Ceremónia podpisu prebehla 5. septembra za účasti asi 500 členného zboru na futbalovom štadióne a ozbrojené talibánske jednotky vykázali všetkých novinárov za vráta. Nik nemohol ani fotiť ani natáčať.V následujúce dni sa obe strany stretávajú a vymieňajú si ukoristené zbrane. Armáda dostáva pre začiatok späť osem pick-upov a 24 pušiek, Taliban  odovzdáva tri pušky, bezdrôtové telefóny, barety a vojenské  hodnosti.Zmluva má za cieľ izolovať v oblasti vedúce postavy Al Kajdy od ich kmeňových talibanských spojencov a tak zvýšiť ich zraniteľnosť.

Bojovníci v službách Talibánu, ktorí sú zo zahraničia, mali opustiť kmeňové územie, alebo vystúpiť z radov miestnej armády a žiť mierovým životom. Treba podotknúť, že ich  na miestne podmienky lukratívne platy, z nich robili v tejto oblasti žiadaných ženíchov.Do oblasti prichádza s podpisom i vládna pomoc. Guvernér oblasti Ali Muhammad Jan Aurakzai vyhlasuje, že sa na území FATA (Federal Administered Tribal Areas – Federálne kmeňové územia) sa objavil program dlhodobého rozvoja. Plánuje sa na deväť rokov a výška jeho rozpočtu je  120 miliárd rupií. V každom prípade si vláda  uvedomila, že problém sa jednoducho nedá riešiť vojenskými prostriedkami, ale vyjednávaním. Tento postup podporil i americký prezident George W.Bush.

Reklama

Krížovka pakistánsko-afgánskych vzťahov

Vzájomné obviňovanie sa z prenikania teroristov zo susedného územia, je súčasťou medzištátnej agendy. Afgánska strana obviňuje pakistánsku  z nečinnosti voči  aktivitám Talibánu  a na jednom zo stretnutí dokonca prezident Karzáí odovzdáva prezidentovi Mušarrafovi zoznam popredných členov Tálibánu, vrátane mulláha Omara, s adresami trvalého bydliska v Pakistane a telefónnymi číslami. Pakistán to vyhlási za provokáciu.

Tri dni po podpise dohody nasleduje návšteva prezidenta Mušarrafa v Kábule, kde o aktivitách Talibánu  afgánskemu prezidentovi Hamidovi Karzáimu hovorí: „  Nie sú sponzorované Pakistanom. Ani pakistánska vláda, ani ja, ani ISI (Inter Service Inteligence – pakistánska tajná služba) s tým nemáme nič spoločné. Ak to čo len niekto z nich robí za mojim chrbtom, mal by som sa vzdať svojej funkcie, pretože potom som nekompetentný a zbytočný.“Jednako však neskôr oficiálne priznáva, že bývalí členovia ISI, ktorí  preňu pracovali v rokoch  vojny so Sovietskym sväzom (1979-1989), využívajú svoje znalosti a kontakty a pomáhajú Talibánu. Podpora  Tálibánu, nech už prichádza z akejkoľvek strany, má svoje vysvetlenie v širšej geopolitickej perspektíve.Keď trochu zmeníme obvyklú optiku, úvaha o zmysle dokumentu môže vyzerať aj takto:  nebyť septembrového útoku 2001, Tálibán by možno vládol v Afganistáne dodnes a zubami by škrípali jedine západní obrancovia ľudských práv. Tak, ako je tomu v prípade vojenskej chunty v Myanmare (Barma).  Keď tálibovia pritiahli na svojich zaprášených pick-upoch a vytlačili z bojového poľa  všetkých warlordov, ľudia ich  nadšene vítali. Priniesli mier.

To, čo nasledovalo ďalej  sa dostalo do svetovej pozornosti vďaka médiám, sprevádzajúcich afghánsky lov na Osamu a treba povedať, že  uplatňovanie  drastických  šariatických trestov  nie je výnimkou ani v Pakistane. Boj proti Talibanu spočiatku vôbec agenda vojny proti terorizmu neobsahovala. Naviac bývalí mudžahedíni, spojenci z vojny proti Sovietskemu sväzu, sú dnešní tálibovia. Spočítať hriechy Severnej aliancie, podieľajúcej sa  na porážke Tálibánu vo vojne proti terorizmu, by nebolo o nič potešujúcejšou lektúrou. 

Talibán je  však sila, s ktorou sa dá počítať v prípade, že  kontrola  spravovaného územia, bez ohľadu na akýkoľvek rebríček humanitárnych hodnôt, je prioritou. Nedôvera k Afganistanu a vláde prezidenta  Karzáiho môže v istých pakistanských kruhoch živiť potrebu v budúcnosti s Talibanom počítať v mene udržania  celistvosti štátu, prípadne  geopolitickej vibrácie Durandovej línie, oddeľujúcej Pakistan a Afganistan a zároveň i územia, patriace až k Pešaváru Paštúnom. Ďalším hráčom v šachovej partii je India, hľadajúca netrpezlivo bezpečný koridor do Strednej Ázie, kde je nielen ropa, ale i nové trhy. O bezpečné obchodné cesty ide všetkým zúčastneným.

Zdá sa, že  v nejakom zmysle došlo k vytriezveniu. Britské jednotky na juhu Afganistanu  začali koncom septembra jednať s miestnou šúrou, radou miestnych starešinov o zastavení streľby v Musa Kala a podobné dohody údajne očakávajú i obyvatelia ďalších  okolitých miest. Briti vyjadrujú svoje znechutenie nad nejasným cieľom svojej prítomnosti.Ich pôvodná misia bola vojenská asistencia pri  prácach na obnovení krajiny a namiesto toho robia „ochranku kábulskej vláde.“ Jeden z veliteľov v maili do Británie píše: „ Nie sme v ich očiach o nič lepší ako Tálibán, dorazíme, vyhodíme čosi do vzduchu a zase odtiahneme…“  

 Istá neistá budúcnosť

Nedôvera voči zmluve s Talibánom však rastie a množia sa otázky: ako to, že bola podpísaná  so zástupcami ozbrojených jednotiek Talibánu a ich najvyššími náboženskými predstaviteľmi (pričom mnohí z nich sú na zoznamoch hľadaných  osôb a  podpis zmluvy im zaistil amnestiu)? Ako môžu ozbrojenci zo Severného Waziristanu, spojenci mullaha Omara (ten sa podľa niektorých zdrojov podieľal na príprave zmluvy) a veliteľa  Džallaludina Haqquaniho, ktorý je zodpovedný za južný Afganistán, kde ich naháňajú príslušníci NATO  , podpísať zmluvu proti svojim bratom v zbrani? Naviac neexistuje žiadny mechanizmus, ktorý by kontroloval ich chovanie a v prípade porušenia dohody nasledovala  deportácia.

Dokumentu by podľa niektorých znalcov prospelo, keby sa doňho dostali zásady kmeňového kódexu, napríklad určenie druhu kompenzácie za porušenie dohodnutých pravidiel. Môže sa žiadať od celého kmeňa.Mesiac po podpísaní zmluvy sa nič nezmenilo. Pokračujú únosy a vraždy a  miestna polícia khasadar je príliš slabá, aby zasahovala do akcií ozbrojených  talibánskych síl. Taliban ustanovil v Miramšah svoj úrad  na kontrolu práva a poriadku, nerešpektujúc fakt, že   takýto inšitút  kmeňovej administrácie už existuje a zmluva im neumožňuje zakladať paralelné inštitúcie.Dohoda mala najmä zabrániť  pohraničnému pohybu ozbrojencov, ale príslušníci NATO hlásia, že sa táto infiltrácia od podpisu zmluvy zvýšila o 300 %. „Talibánci vyzerajú  s čerstvo naolejovanými vlasmi sviežo a oddýchnuto“, komentuje  situáciu v Miramšah miestny pozorovateľ. Kým ich naháňala armáda, mali celkom iný image.Kritici zmluvy poukazujú nato, že sa mala podpísať namiesto Talibanu, s miestnymi sardarmi, ako bolo pôvodne plánované. Práve tí prítomnosťou ozbrojencov prichádzajú o svoje právomoci a majú teda záujem dostať ozbrojených vojakov z oblasti.  Rovnako nie sú totožné ciele oboch miestnych kandidátov na vládnutie.    

 Taliban ako hnutie, odvolávajúce sa na tradíciu školy Deobandi  je za potlačenie a nedôveru voči kmeňovým štruktúram i jej náčelníkom  a presadenie islámskej revolúcie , ktorá by nastolila   vládu islámskeho štátu. Sardarom (alebo malikom) ide najmä o zachovanie kmeňových štruktúr a tradičnej vlády nad svojim územím.Vojenské operácie nie sú riešením“, hovorí prezident Mušaraff. „Našim cieľom je nulová aktivita ako Al Kajdy, tak Talibánu  na  oboch stranách hranice. Táto stratégia  nesie lúč nádeje a úspechu.  Západní komentátori krčia nad zmluvou plecami a takmer nikto sa neodvažuje odhadnúť jej pozadie i účinok, ktorý pri značnej dávke optimizmu môžme nazvať dlhodobým. Tálibán však žiari optimizmom: „Pesimizmus je v islame haram,(zakázaný)“, hovorí maulana Muhammad Alam.       

Vyhledávání

Tip: Vyhledávejte dle autora pomocí autor: autor:”Erik Tabery” další tip

Výsledky vyhledávání

Hledám o sto šest
Vyskytla se chyba, zkuste to znovu.
Reklama