Reklama
 
Blog | Viera Langerová

Miesta smrti

Správy o bombových útokoch sa šíria ako čierna machuľa na pijavom papieri. Rýchle, nezastaviteľne a neodvratne. Čím sú však častejšie, tým sme odolnejší.Vlastne sme si už tak trochu zvykli. Svet je  raz taký. Keď však na televíznej obrazovke uzrieme prvé zábery horiaceho hotela Mariott a počúvame správy o rozsahu útoku, je efekt týchto obrazov a slov zmrazujúci. Nepomáha žiadna mediálna imunita.

       Hlavné mesto Pakistánu opúšťame v polovici júna. Mesto je vyprázdnené, všade sú policajti a vojaci, cez hlavné dopravné ťahy sú preložené obrovské kontajnery. Ich firemné nápisy, veselé i  praktické, dodávajú celej situácii surrealistický nádych. Tam, kde ešte pred niekoľkými rokmi stáli na policajných postoch len vrecia, naplnené pieskom, sú už dnes betónové standy. Stoja na nich guľomety. Bezpečne už bolo. 

     Je práve po útoku na dánsku ambasádu. Auto, naložené výbušninou malo dánsku diplomatickú značku a  prešlo kontrolou na začiatku ulice. Uprostred cesty je v asfalte veľký kráter, končeky  konárov stromov okolo dymia a padajú z nich trsy trávy.  Všade sa váľajú kusy skla, kovových zárubní. Keď si všimnem prvú  krvavú topánku, ďalej nemôžem. Pred  bránou ambasády zahynul chlapček, ktorý čakal na svojho otca. Žiadal o víza. Práve vošiel  dovnútra, keď sa ozval výbuch.  

      Mesto je prázdne aj kvôli hroziacim davovým protestom. „Mušarraf go!“ , počujem kdesi zďaleka. O pár mesiacov sa povel vypĺňa. Pokúšame sa so šoférom predsa sa len dostať kamsi, kde na mňa čakajú. Lúčim sa a želám všetkým odvahu a opatrnosť.

Reklama

       Naša posledná rozlúčka je v hoteli Mariott. Kývem  na pozdrav hlavou strážcovi v bielo-červenom tradičnom obleku.  Po takmer piatich rokoch tu poznáme ľudí a orientujeme sa bez mapy. Bývali tu všetky oficiálne návštevy, recepcie k štátnym sviatkom, bola tu najlepšia cukráreň v meste a množstvo ďalších reštavrácií i kaviarní. Sadnúť si na kávu  s kamarátkou niekde v meste  hrozilo nepríjemnosťami, prinajmenšom okukujúcimi mužmi, ktorý boli všade v silnej prevahe.

    Vo foyeri bolo veľké piano a kedysi tam hrávala po večeroch  malá maďarská pianistka. Jej love story so synkom  miestnych boháčov kolovala po Islamabáde. Keď ho prišla  do Maďarska predstaviť svojim rodičom, opýtal sa zhrozene v akomsi sídliskovom byte, kde je jeho kúpelňa. 

    Bolo to miesto módnych prehliadok. Nikdy nezabudnem na jeden zo svojich prvých večerov po príchode do Pakistanu v roku 2003. Vystrašená prísnym diktátom toho, čo všetko sa musí zahaliť, som sa vybrala do  Crystall Hall na prehliadku modelov známej tureckej návrhárky. Na záver bolo vrcholné defilé, modely inšpirované  sultánovým háremom. Modelky pózovali v nádherných róbach, odhaľujúcich všetko a ešte viac, keď sa odrazu medzi nimi objavila čierna žena v nikábe. Prešla hrozivo po  móle, na konci zastala a s dramatickým gestom zo seba zhodila čierny závoj, zmeniac sa jedným šmahom na krásneho pestrého motýľa.  Potlesku nebolo konca kraja. Diváci, ako inak, prevažne muži, vyskočili zo stoličiek a revali nadšené bravó. Na druhý deň bol v novinách článok o obscenitách a vulgaritách, nehodných islámskych bratov. Turkom však nikto pred brány ambasády náklaďáky s výbušninami neposielal.

    V rámci dobročinnej akcie som sa po mólach so svojimi kamarátkami preháňala i ja, v skvostných šatách  Fauzie Kasuri. Fotka s pózujúcou  skupinkou  z celého sveta, so šťasnými úsmevmi a  tisícami pre pákistánskye siroty. V pozadí nápis Mariott. Spomienka z najmilších.

     Našou susedkou bola dcéra pána Hašwaniho, majiteľa reťazca Mariott, jej syn chodil s mojim synom do triedy. Stretávali sme sa na rodičovských združeniach. Volal sa po nej jeden z barov.

     Dôverné zvuky, búchanie dverí prichádzajúcich áut, elegantné pozdravy personálu, večne prítomný hlavný manager, potriasajúci ruky príchodzím, tiché tóny klavíru, kroky po mramorovej podlahe, to všetko nemohlo byť v ten večer iné. Početní hostia obsadili všetky sály, začínal iftar, prvé jedlo po  západe slnka v posvätný mesiac Ramadán.

       Na nákladné auto si po nešťastí spomenú niektoré hliadky. Polícia dokáže zrekonštruovať trasu nákladu smrti. Najdlhšia trvala po Margalla  Road, mojej obľúbenej ceste  pri prechádzkach so psom. Chodili sme vždy k večeru, už nebolo tak horúco.

       Pri  smutných televíznych záberoch prijímania rakvy s telom tragicky zosnulého českého  veľvyslanca Iva Žďárka  mi syn oznamuje najnovšie správy: zatvorili medzinárodné školy v Islamabáde, Láhaure i Karáči. Všetky dostali výstražné listy. Nikto nechce riskovať, že sa obrovský kráter zopakuje o pár kilometrov ďalej.

       Viem ako im je. Na tú hojdačku úvah, kde sa vzájomne pretláča zvieravý strach s odporom voči hystérii, viera v šťastie a akýsi optimistický fatalizmus s kŕčovitou snahou neurobiť nič, čo by sa dalo označiť ako risk,  unavená potreba  relaxovať s večne striehnucími inštinktami, zatlačenými kdesi do podvedomia, na to sa nezabúda. Najmä ak ide o deti.

     V Mariotte zhoreli nielen ľudské životy. S hotelom, ktorý bol jedným z mála svetských miest v Islamabáde, sa zmenila na popol i nádej, že sa niečo dá ešte  zmeniť, že  svet, ktorý nedáva šancu nielen iným, ale ani sám sebe,  má ešte nejaké zábrany.

      Napriek akejkoľvek falošnej  hre na náboženské pohnútky sú tí, čo sobotňajší večer naplánovali,   dobre platení žoldnieri, profesionálny stroj, plánujúci a vraždiaci. A ich zoznam miest smrti zďaleka nie je úplný.   

( uverejnené v časopise Týždeň v septembri 2008)   

Vyhledávání

Tip: Vyhledávejte dle autora pomocí autor: autor:”Erik Tabery” další tip

Výsledky vyhledávání

Hledám o sto šest
Vyskytla se chyba, zkuste to znovu.
Reklama