Reklama
 
Blog | Viera Langerová

Pakistánske koleso osudu

        Ešte  počas  tretieho augustového víkendu všetko nasvedčovalo tomu, že pakistanský prezident Pervéz Mušarraf je odhodlaný čeliť parlamentnému procesu odvolávania z najvyššej funkcie. V pondelok  poobede však vystúpil pred kamery a prekapivo  ohlásil svoju rezignáciu. O tom, čo ho k tomuto kroku doviedlo sa budú viesť dlhé debaty. Bol to pragmatizmus postoja USA,  alebo prítomnosť niekoľkých zahraničných vyjednávačov, vrátane saudsko-arabského ministra vnútra, princa Muqrina bin Abdul Aziza a bývalého britského veľvyslanca Marka Lyall Granta? Televízne obrazovky priniesli zábery mohutných osláv a slová náhodných respondentov o tom, že Pakistán je konečne slobodný, zbavil sa diktátora a cesta k demokracii je otvorená. Je to však skutočne tak? 

Pripomeňme si  v skratke  obdobie od októbra 1999, kedy sa generál Mušarraf (  najvyšší veliteľ ozbrojených síl Pakistánu) ujíma moci po nekrvavom vojenskom puči., zvrhnutí vlády premiéra Nawaza Šarifa. Trávi dovolenku na Šrí Lanke a pri prvých znepokojujúcich správach z Islamabádu (premiér ho odvolá z postu veliteľa armády) sadá do lietadla a snaží sa odletieť domov. Lietadlo však nedostáva povolenie k pristátiu . Podarí sa to až složitým manévrom za asistencie armády. Všetko je odrazu inak a zo zeme naopak musí odletieť premiér. Pri podobnej situácii v roku 1979 generál Zia ul Haq premiéra Zulfikara Alí Bhutta najprv uväzní a napokon dá obesiť. Sám sa ujíma prezidentského žezla.

Dôvodom, prečo sa generál Mušarraf rozhodol k tomuto kroku, je obvinenie z masívnej korupcie Nawaza Šarifa, predstaviteľa  bohatého rodinného podnikateľského klanu. Len veľmi potichu sa neskôr objavujú správy o tom, že ďalším z dôvodov bola i jeho snaha presadiť v celej zemi islámske právo šaríja.  Šarif odlieta do Saudském Arábie a trávi tam v exile nasledujúce roky. Pakistanská muslimská liga sa rozdelí na PML (Q) , ktorá sa rozhodne podporovať Mušarrafa a PML (N), stojacu za Nawazom Šarifom.

Generál – prezident je spočiatku prijímaný ako  malý zázrak a jeho domáci  rating rastie. Vyhlasuje doktrínu „osvietenej umiernenosti“, snaží sa liberalizovať ekonomiku, zlepšiť postavenie žien (presadzuje napríklad zrušenie  niektorých islámských zákonov v civilnom práve, rovnako ako prísne  tresty za krvnú pomstu karo-kari). Jeho vzorom je Turecko, v jeho pracovni visí portrét vojenského reformátora Ataturka. Individuálna vôľa a vízia sekulárneho štátu však nestačí. Potrebuje adekvátnu  politickú podporu. Strana, ktorá by ako–tak vyhovovala  programu demokratizácie  a liberalizácie, je však v opozícii. PPP (Pakistan Peoples Party) stojí za svojou  predsedníčkou Benazir Bhuttovou, ktorá je však tiež v exile a čelí obvineniam z korupcie. Mušarraf jej návrat do poslednej chvíle odmieta  a nešetrí kritikou jej dvoch vlád (1988-1990 a 1993-1996). Presadzovať akékoľvek zmeny s PML (Q) na čele s Chaudry Hussainom a koalíciou  siedmych islámských strán  MMA je viac než zložité. Priority sú až príliš vzdialené, disharmónia sa prejavuje na každom kroku. Inteligencia je z celej vládnej suity  čoraz viac  znechucená a sklamaná. 

Reklama

Až do 11. septembra 2001 však politický vývoj v Pakistáne nevzbuzuje pozornosť. ISI, pakistánska spravodajská služba pokračuje v snahe skonsolidovat silu , ktorá by sa bola schopná postaviť sa proti vzájomne bojujúcim  bandám ozbrojených poľných veliteľov v Afghanistáne. V geopolitickom záujme celého teritória je otvoriť cestu  k rope a zemnému plynu v post-sovietskej Strednej Ázii a tá predpokladá zaistenie afghánskej stability. Vzniká hnutie Talibán a jeho víťazné ťaženie proti warlordom vzbudzuje u miestnych obyvateľov nadšenie. Až po fatálne spojenie s Al Kajdou a asistenciou pri udalostiach 11. septembra.

Mušarraf sa prihlási k americkej výzve boja proti terorizmu a islámskemu extrémizmu. Tento zásadný obrat v jeho politickej línii  síce má čiastočnu  podporu vo vojenských kruhoch, znechutí však  jeho politických spojencov  i väčšinu verejnosti. Hĺadanie a  zatýkanie osôb, podozrivých z terorizmu, ktorí miznú bez stopy, vzbudzuje čoraz viac apelov na Ústavný súd. Jeho predseda Iftikhar Chaudry žiada od prezidenta adekvátne zásahy.Napätie medzi  sudcom a prezidentom rastie. Chaudryho odvolanie v marci 2007 je rozbuškou celej škály protestov a jeho návrat  do funkcie hrozí prezidentovi spustením  lavíny legislatívnych krokov, spochybňujúcich legalitu jeho zvolenia do funkcie a zrušením ústavných dodatkov, ktoré inicioval. Jedným z nich je nulifikácia obvinení Benazir Bhuttovej a jej manžela Asifa Zardariho. Na základe tejto záruky sa môžu vrátiť do Pakistanu. Mnohí veria, že Mušarrafovi sa podarí prekonať antipatie voči Benazir. Všetko nasvedčuje tomu, že jej strana PPP  podporí za istých  podmienok prezidenta a cesta k ďalšej perspektíve zeme, jej demokratizácii a sekularizácii bude zaistená.

Síl, ktoré si túto alianciu neželali je dosť nato, aby sa hľadanie jej vrahov nikdy nevyjasnilo. Vyhlásenie vojenského stavu v novembri 2007, pred parlamentnými voľbami vo februári 2008 a rezignácia na vojenskú funkciu už nič nezmení na tom, že perspektívy prezidenta sú uzavreté.Aj keď sa s ním spolupredseda strany PPP Asif Zardari spočiatku pokúša dohodnúť, popularita Nawaza Šarifa a jeho zarputilá snaha o revanšizmus rýchle tieto snahy ukončia.

Vízie perspektívy

Kreslo najvyššieho vládcu je prázdne a diskusie o jeho nástupcovi začínajú naberať na sile. Nawaz Šarif otvorene vyhlasuje svoje prezidentské ambície, Asif Zardari lavíruje, chvíľu tvrdí, že má tiež záujem,  podľa najnovšej verzie by to mala byť žena a údajne navrhuje jednu zo svojich sestier. Či už je to pravda, alebo nie, hľadanie vhodného kandidáta neveští nič dobré. Ekonomická situácia sa zhoršuje, ťaživé problémy na severe zeme a boj proti Talibánu pokračujú, India vyjadruje z ďalšieho vývoja v zemi silné obavy. Optimisti sa zhodujú na tom, že  si predstavitelia  víťazných strán si nemôžu dovoliť nezhody a musia riešiť aktuálne problémy. Za prísľub pokračovať vo vojne proti  extrémistom  má vláda premiéra Gilaniho podporu USA.Súhlasia s odchodom Mušaraffa výmenou za jeho bezpečnosť a záruku ukončenia akejkoľvek penalizácie.

Boj o moc zďaleka nekončí. To, čo Pakistán vždy ohrozovalo, je mocenská premisa s dlhým rodokmeňom, veziacim kdesi vo feudalizme. Kráĺ môže byť len jeden a likvidácia oponentov  patrí do bežného mocenského registra.

Medzi bhuttovským Sindhom a šarífovským Pandžábom existuje dostatočne dlhý  zoznam antipatií nato, aby spôsobil nezvládnuteĺný rozkol.Separatizmus Balúčistánu (Balúčovia obývajú aj časť Iránu) a nepokoje v Severozápadnej hraničnej provincii (NWFP) a Kmeňových územiach (FATA), obývaných Paštúnmi (väčšinové obyvateľstvo Afghanistanu), môžu zohrať pri ďalšom prehlbovaní politickej krízy významnú úlohu. O tom, čo by spôsobil prípadný rozpad Pakistanu a kto by z neho ťažil, sa dá dnes špekulovať dlho. Kombinácií je neúrekom. Stredoázijská ropa a zemný plyn je i s ohľadom na dianie na Kavkaze vždy v hre.

 Stručný pohľad do politických dejín Pakistánu  ukazuje, že obdobia civilnej vlády vždy dospeli do bodu, kedy celistvosť zeme zachraňovala armáda a vojenské režimy. Toto osudové striedanie malo vždy obete a z najvyšších postov sa nikdy neodchádzalo dobrovoľne. Mušarraf je výnimkou a jeho skutok je možno výzvou pakistanskému „kolesu osudu“, snahou zvrátiť  jeho železnú   zotrvačnosť. Možno to naozaj prežije a „odchádza aby zostal“.    

(uverejnené v časopise Týždeň v auguste 2008)

Vyhledávání

Tip: Vyhledávejte dle autora pomocí autor: autor:”Erik Tabery” další tip

Výsledky vyhledávání

Hledám o sto šest
Vyskytla se chyba, zkuste to znovu.
Reklama