Reklama
 
Blog | Viera Langerová

Ťažká jeseň patriarchu.

Politická predohra prezidentských volieb v Pakistane, sústredená okolo vyjednávania prezidenta- generála Pervéza Mušarrafa s bývalou premiérkou Benazir Bhuttovou, a zároveň prísne sledovaných  krokov Najvyšieho súdu, hypnotizovala pakistánske médiá. A nielen tie. Zásobení  strohými  bezpečnostnými  predpismi  sedíme doma a sledujeme  voľby v priamom televíznom  prenose.

Sobotňajšie volebné víťazstvo prezidenta predchádzalo niekoľko sporných bodov: predovšetkým sústredenie dvoch funkcií – najvyššieho veliteľa ozbrojených síl a prezidenta v jednej osobe, ktoré boli základom vojenského  režimu, funkčného od roku 1999, kedy Mušarraf zosadil bývalého premiéra Nawaza Šarifa. V roku 2002 referendum potvrdilo jeho zotrvanie v tejto dvojitej funkcii so sľubom, že uniformu vyzlečie v roku 2004. Aj  keď sa tak nestalo, 28. septembra tohoto roku Najvyšší súd odmietol všetky petície, podané na protest proti jeho kandidatúre v uniforme a umožnil tak prezidentské voľby.

Aj keď sa v pakistanskej ústave hovorí o tom, že prezident nemôže zastávať iné štátne úrady, napríklad  funkciu najvyššieho veliteľa ozbrojených síl , Najvyšší súd  sa odvolal na dodatok, stanovujúci jednu možnosť výnimky. Právne posudky sa líšia v posudzovaní dodatku  a niektoré ho odmietajú  uznať ako účelový, naviac schválený za vlády Mušarrafa. Tieto aj iné podnety, týkajúce sa volieb, podané na Najvyšší súd budú sudcovia  posudzovať 17.novembra. Ich iniciátormi sú najmä právnici, pobúrení marcovým odvolaním predsedu Najvyššieho súdu Iftikara Čódryho, ktorý sa vrátil do funkcie v júli tohto roku. Výsledky prezidentských volieb budú oficiálne vyhlásené až po rozhodnutí súdu.

Novozvolený prezident medzitým vyhlásil, že nezloží slávnostnú prísahu do výroku súdu. Na tú sa chystá už  ako civilná osoba. Zároveň doporučil Benazir Bhutto odložiť svoj návrat do Pakistanu, plánovaný na 18. októbra.

Reklama

To, že jeho úmysly vyzliecť uniformu sú seriózne, svedčí i zverejnenie mena jeho nástupcu vo funkcii  veliteľa ozbrojených síl. Je ním  generál Ašfak Pervez Kiani, poverený  v roku 2003 vyšetrovaním útokov na prezidenta a šéf ISI (Inter-Intelligence Service), pakistánskych tajných služieb.

Historické paralely.

V nedlhej histórii Pakistanu, ktorý vznikol v roku 1947 rozdelením Indie, je Mušarraf prvým vojenským veliteľom, zvoleným za prezidenta parlamentom. Všetci jeho armádni predchodcovia  sa k moci dostávali vojenskými prevratmi, voľby riešili referendom a následným odovzdaním velenia armády vybranému generálovi. Moc armády má teda v Pakistane takmer 60 ročnú tradíciu.

 Najspornejším generálom-prezidentom bol Zia ul Hak (prezident od 1978 do 1988, kedy tragicky zahynul za nie celkom objasnených okolností), ktorý  v roku 1978 zosadil a v roku 1979 dal popraviť premiéra Zulfikara Ali Bhutta. Došlo i na stanné právo a prísnu islamizáciu spoločnosti, ktorá dovtedy nemala v tomto regióne precedens. Obdobie vojny proti Sovietskemu zväzu v Afganistane mnohé ospravedlňovalo a dávalo niektorým udalostiam logiku.  

Diametrálne odlišnou postavou je Pervéz Mušarraf, veľký obdivovateľ Kemala Ata Turka,  generála, ktorý sa zaslúžil o sekularizáciu Turecka, a obhajca „osvietenej umiernenosti“(enlighted moderation) vo vyzťahu k agende islámskeho štátu (oficiálny názov Pakistánu). Popri prevažne kritických postojoch voči prezidentovi – generálovi, ktorého volebné obdobie vyprší 17. novembra,  sa  objavujú i  pozitívne výsledky jeho vlády: kým v 90.rokoch,  za vlády Benazir Bhutto a Nawaza Šarifa, uvádzala Transparency International Pakistan ako druhú najskorumpovanejšiu krajinu na svete, údaj z roku 2007 je 41. miesto. Nedávny prieskum verejnej mienky (jednej z medzinárodných agentúr) , v ktorej sa respondentov pýtali na najskorumpovanejšiu postavu pakistanskej politiky, ukázal zaujímavé údaje: zoznam viedol bývalý premiér ( Mušarraf ho zosadil v roku 1999 a nedávno odoslal  späť do exilu) Nawaz Šarif s 55% a následovala ho Benazir Bhutto s 37%. Mušarraf dostal 8%. 

O posilnení ekonomiky svedčí 7% rast HDP a zároveň nárast kúpnej sily obyvateľstva, zvyšuje sa množstvo áut ( banky ponúkajú prístupné požičky), motocyklov, domácej techniky a mobilov. Domáci komentátori zároveň upozorňujú, že  zrod  a rast strednej triedy je javom, ktorý je možné pripísať Mušarrafovej vláde. Ak pominieme  nedávny hrubý zásah polície  proti novinárom, je rozvoj a sloboda masmédií  v Pakistane pre vojenský režim netypická. (Cynici pripomínajú, že najslobodnejšie sú tlačené médiá, čo je vzhľadom na vysokú mieru negramotnosti obyvateľstva pochopiteľné, pod  prísnejšou kontrolou je rozhlas a televízia). Pozitívne výsledky sa Mušarrafovi pripisujú aj v pakistánsko-indických vzťahoch,  za minulých vlád  bezprecedentných.

K nevyhnutným častiam rekapitulácie patrí aj chybná politika voči  Najvyššiemu súdu a odvolaniu  jeho predsedu Iftikara Čódryho, rovnako i postup v zásahu proti Červenej mešite v Islamabáde. Vláda armády je vždy zložitá kvoli diametrálne odlišným mechanizmom riadenia a nakoniec i hodnôt. Nádeje, ktoré sa vkladali do Mušarrafovho nástupu   začiatkom nového tisícročia boli zrejme v mnohom premrštené a nereálne, keďže existuje množstvo problémov jednoducho neprekročiteľných za  jedno, či dva volebné obdobia. Generál Mušarraf dosiahol za sedemročné obdobie  vlády to, čo objektívne za daných podmienok dosiahnuť mohol.

Obnova, či základy demokracie?

            Hlavným argumentom Mušarrafových odporcov je  nedemokratickosť jeho zotrvávania vo funkcii  a označujú generála za hlavnú prekážku „obnovy demokracie“ v zemi. Každý, kto len trochu pozná pakistánske dejiny sa môže s údivom pýtať,o ktorom období je vlastne reč.  Hovoriť o demokracii v zemi, kde je politické, spoločenské a nakoniec i rodinné status quo ovládané patriarchálno-feudálnmi vzťahmi a kultúrou vychádzajúcou z najrôznejších kmeňových zvykov, zjednotených často (najmä v okolí pohraničných oblastí Pakistanu) pod krídlami radikálneho islámu, je jednoducho politická  krátkozrakosť, ak nie úplná ignorancia reálnych podmienok pre fungovanie demokratickej spoločnosti. K zložitej pakistánskej agende naviac patrí i  kritická situácia v severných provinciách,  čoraz viac nestabilných a nebezpečných , vinou plazivej talibanizácie.

            Aký základ demokracie v zemi tvorí 54% negramotnosť ( odborníci pokladajú tento odhad za príliš optimistický) jeho obyvateľov  a neexistencia povinnej školskej dochádzky je otázka, ktorá pre mnohých prodemokraticky orientovaných aktivistov akoby neexistovala. Na akých základoch sa môže demokratická spoločnosť vlastne budovať? Vydávať za demokraciu  politický volebný mechanizmus  a mocenskú štruktúru, ktorú generuje je málo a dobre to poznáme i v našich zemepisných šírkach. Nevzdelaného a naviac extrémne chudobného človeka zvládne  príjemným zovňajškom a malým bakšišom aj priemerný populista.

Právo na demokraciu a jej hodnoty  má samozrejme každá spoločnosť. Demokracia  však nie je len zdvorilostným  heslom, ktorým sa zdraví v elitných salónoch, alebo byrokratickou kolónkou, ktorú treba rýchle odškrtnúť pre efektivnejší  výkaz práce. Budovanie občianskej spoločnosti, na ktorej stoja demokratické štruktúry  je dlhodobým procesom, ktorý si žiada   nejaký stupeň stability, mierové podmienky a v prvom rade plnoprávneho a sebavedomého občana.  Na hľadanie  cesty za týmito cieľmi sa vydáva  vojenský stratég, ktorý nestráca nervy ani v situáciách, hroziacich fiaskom.  Ako a či sa mu podarí zvrátiť opakujúce sa politické, pakistánske stereotypy sa presvedčíme v najbližších týždňoch a mesiacoch.