Objasnenie tohoto domáceho špecifika stojí za námahu. Vyzerá totiž ako prísny kastovný zvyk a Pakistan, ako bývalá časť severnej Indie, mnohé po roku 1947 aj keď určite nechtiac, podedil. Svadobné rituály dnes napríklad vyzerajú všade rovnako, či je to v rodinách moslimských, alebo kresťanských a nezaprú svoj hinduistický pôvod.
Pakistánski občania musia mať svoje vierovyznanie uvedené v pase i ďalších osobných dokumentoch. Umožňuje potom patričným orgánom dbať na dodržiavanie prísnych islámskych zákonov, alebo rozhodovať, kto akú prácu dostane. Jediným východiskom pre zmenu profesie, sú rodiny cudzincov. Vierovyznanie personálu je na istej úrovni pre nich dôležité. Skúste napríklad v čase posvätného mesiaca Ramadánu, keď je vonku okolo 40 stupňov, pozvať hostí na obed, alebo nebodaj večeru. Kresťanský kuchár od hladu a smädu síce neomdlieva ale zase riskujete, že fľaše s alkoholom neostanú nedotknuté.
Kdesi sa dočítam, že kresťania na Subkontinente (takto sa zvykne nazývať celá bývalá India) mali nízky spoločenský status aj preto, že tvorili najchudobnejšiu spoločenskú vrstvu, ktorá prichádzala za pomocou do kresťanských misií. Tu dostali nielen najesť, ale aj vzdelanie. Preto boli poväčšine gramotní.
S výpočtom odlišností tunajších kresťanov a moslimov skončíte rýchlejšie, než by sa očakávalo. „Ja som kresťan!“, vykrikuje raz namňa mladík pri nákupe kvetov. Čakám na kyticu a tak sa s ním dávam do reči. „Aj sa spovedáš?“, pýtam sa zvedavo. Tam asi jeho angličtina nesiaha a namiesto odpovede vykladá jednoducho: „ Chcem stretnúť moslimské dievča, urobiť z nej kresťanku a potom sa s ňou oženiť!“ Ďalej radšej nepočúvam. Až príliš mi tieto ciele pripomínajú miestne valcovanie náboženských menšín, o ktorých denno-denne čítam v novinách. Ide o jednoduchých ľudí a vysvetľovať im zásady tolerancie, keď ide o prežitie sa môže minúť účinku.
Západná kresťanská komunita sa v Pakistane nezriedka stáva terčom výčitiek domácich súvercov, že sa príliš málo stará o presadzovanie ich práv. Zúženie intervencií a charity však hrozí podozrievaním z tajného náboženského lobbingu a expanzie. Akékoľvek presviedčanie o potrebe presadenia sekulárnej spoločnosti sa míňa účinku.
Francúzska kolónia a jej veriaci.
Je to jeden z islamabádskych slumov, obývaných kresťanskou komunitou. Názov „francúzska“, dostala po kňazovi, ktorý ju založil. Dnes žijú v Pakistane asi dva milióny kresťanov, z toho 1 400 000 katolíkov. K najintenzívnejšiemu šíreniu dochádza v 19. storočí zásluhou kolonizačných mocností – Británie, Francúzska a Portugalska. V čase oddelenia Pakistanu od Indie (1947) sa z nového štátu sťahujú ako síkhovia, tak hinduisti. Ostávajú kresťania a príslušníci zoroastrizmu, ktorých predkovia utekali z Perzie pred islámom, alebo si ich pozývali ako zručných remeselníkov a umelcov mughalskí vládcovia Indie. Kresťania sú najväčšou náboženskou menšinou v Pakistane.
Kolónia sa od iných chudobných štvrtí veľmi nelíši. Hlinené domčeky s modrými kontajnermi na vodu, umiestnené na strechách a šnúrami s prádlom sú večne v pohybe i zásluhou množstva detí. Pobehujú všade, sprevádzajú nás a zvedavo sa vypytujú, čo sme priniesli. Šijacie stroje ich nezaujímajú.
Rozhovor pri čaji s nemenovaným starostom kolónie veselý nie je. Sťažuje sa, že deti nechcú prijímať do škôl, ani do nemocníc. Situácia sa zhoršuje každý rok najmä vďaka násilnej islamizácii. Prax býva poväčšine taká, že dochádza k častým únosom dievčat, ktoré donútia k prestúpeniu na islám, násilne ich vydajú a nová rodina odmieta s rodičmi akýkoĺvek styk, rovnako ako vystrašená obeť.
V najťažšej situácii sú náboženské menšiny, pretože sa to týka takmer všetkých, najmä na severe, v Severo-západnej pohraničnej provincii (NWFP), ale i v západnom Pandžábe. Kresťanská komunita dostane list, kde je dátum, dokedy majú prejsť na islám. Text jedného takéhoto dopisu minulý rok uverejnil aj pakistánsky denník Dawn. „Už sme vám poslali list, ale vy naše rady nepočúvate. List ste roztrhali, alebo spálili, čím ste sa rúhali a tak si zasluhujete smrť. Ušetríme vás len vtedy, ak poslúchnete. Inak vás zabijeme.“ Vyhrážky pochádzajú z islamistických skupín okolo seminárov. Polícia trestné oznámenia od vystrašených ľudí najčastejšie odmieta prijať.
V roku 1998 sa na protest proti súdnemu procesu voči niekoľkým kresťanom, zastrelil priamo pred súdnou budovou biskup John Joseph. Jedného z odsúdených kresťanov predtým zabil rozvášnený dav.
Pakistan sa stáva islámskym štátom v roku 1956 a jeho zákony sa prispôsobujú islámskemu právu. Zákon o rúhaní je pri súdnych sporoch s náboženskými menšinami najčastejšie používanou legislatívnou normou. Do zákonníku sa dostáva za vlády Zulfikara Ali Bhutta a rozširuje za Zia ul Haqa. Keď sa ho v 90. rokoch snaží Benazir Bhutto zrušiť, jej pokusy sú bezvýsledné. K ich ďalšiemu používaniu a prehlbovaniu dochádza za vlády vtedajšieho premiéra Nawaza Šarifa. K rúhaniu, urážke islámu, sa počíta aj pokus konvertovať k nejakému inému náboženstvu a je zaň trest smrti.
Obviniť sa môžu napríklad susedia, ako to bolo v prípade kresťana Ayuba Masiha v roku 1998. Mal údajne vysloviť sympatie k Satanským veršom Salmana Rushdieho. Pred drastickým rozsudkom ho zachránil jeho právnik. Dokázal, že medzi susedmi boli spory o pozemky.
Pozorovateľské dilemy.
Ten, koho zaujíma, prečo toľko násilia voči náboženským menšinám, ale rovnako aj proti ostatným islámskym sektám ( šiítom, alebo ismaelitom) zo strany sunnitskej väčšiny, to nemá vôbec jednoduché. Ak sa v médiách objaví ďalšia zmienka o prenasledovaní, objavia sa články, dokazujúce, že ide o mylný výklad islámu, že toto sa vlastne podľa Koránu vôbec nemôže stať. Rovnako dobre sa však obhajujú aj náboženské kruhy, ktoré napríklad v piatkových príhovoroch ( piatok je posvätný deň, posledný v týždni) na stránkach novín, obhajujú udržiavanie čistoty islámu a pravej cesty, rovnako citáciami z Koránu.
Zdá sa, že s rozkúskovanými citáciami bez ohľadu na duchovné posolstvo si kedysi pomáhali v boji proti kresťanstvu i komunisti. Jednou z akcií komunsitických tajných služieb v Západnej Európe boli vybrané citáty zo Starého zákona, vkladané do biblií napríklad v hotelových izbách. Dokazovali tým agresivitu kresťanstva.
Kedy teda ide o reálnu hrozbu agresívnych náboženstiev, kedy o púhy mocenský cieľ s heslom „rozdeľ a panuj“ a kedy o zakorenené kultúrne atavizmy, glajšaltujúce pravé náboženské posolstvo? Presné pomenovanie dnešných súradníc islámskeho mnohobežníka bez zjednodušení, zbytočného idealizmu a akademizmu je podmienka toho, aby sa vojna proti teroru stala minulosťou.
Uverejnené v časopise Týždeň v septembri 2008