Najĺahšie to má v Strednej Ázii povrchný pozorovateĺ, obchodný cestujúci, návštevník nejakej konferencie, festivalu, alebo inej akcie, ktorej trvanie sa dá spočítať na prstoch jednej ruky. To, čo vidí može okamžite glosovať: dojem, namiešaný z odpudivej sovietskej architektúry, koloritných trhov, kde tu muž v nezvyklom špicatom klobúku s dvoma rohmi, žena s arzenálom zlatých zubov, honosné banky, lacné sušené marhule. K úľaku blízko, k fascinácii ďaleko.
Dnešná súhra kultúrnych komponentov bývalých sovietských republík má však nenapodobiteĺné čaro vulkanického chaosu, kde može každý nájsť niečo iné. Závisí len od vole a optiky. Reziduá minulosti bohato pretkáva miestny kolorit a tvorí v kombinácii s vlnou západnej spotrebnej kultúry koberec najnepravdepodobnejších variácií.
Asi najkoncentrovanejší piktogram tejto zmesi ponúkajú typické trhy. Vedĺa bielo odetých predavačiek kumysu (kvasené kobylie mlieko) alebo šubatu (ťavie mlieko) predávajú svoje vyhlásené šaláty Korejky, oslovením sestra, brat zase k svojim standom s orieškami a sušeným ovocím lákajú nosatí kavkazania. Kazy (niečo ako tukový salám), manty (masom plnené cestovinové pirohy), kurt (biele guličky zo sušeného mlieka) dopĺňajú hot dogy, pizza a nad všetkým sa vznáša všemocná Coca a Pepsi Cola. Pri jednej z ciest z Almaty do Biškeku (bývalé Frunze, hlavné město Kyrgystanu) sme sa zastavili na obed v jurtách, ktoré stáli pri ceste. V ich polkruhu som odrazu uvidela obrovskú plechovku Coca coly. Mala dokonca malý komín, z ktorého sa dymilo. Keď som podišla bližšie, uvidela som otvor, vyrezaný do plechu, čosi ako okienko. V jeho šere sa objavila tvár starenky. Na otázku, čo tu predávate babka, odpovedala: vodku.Budovanie nových, trhových vzťahov má v Strednej Ázii čaro nenapodobiteľného precedensu: termínu trh všetci rozumejú, veď trh ako trh. Záplava tovarov z východu i západu, zvačša toho najlacnejšieho.
Nič to však nemení na skutočnosti, že kedykoĺvek si možte kúpiť niečo z najnovšej francúzskej odevnej kolekcie, širokej ponuky parfémov, vybrať posledný typ džípu, alebo naraziť na obchod s rybami, kde sa pri plechových sovietskych pultoch zastavil čas.
Kočovníci.
Presviedčacia taktika mojho muža, ako ma dostať na štyri roky do Strednej Ázie, začala Uzbekistanom. Hemžilo sa to u nás krásnymi reprodukciami mešít zo Samakrandu a Buchary, skvostnej keramiky a iných radostí, ktoré vo mne postupne rozpúštali katastrofické predstavy drsného postsovietskeho, naviac ešte ázijského, priestoru. O tie ostatne v našich končinách ani dnes nie je núdza. Nevdojak sa celý tento proces, nech nám to je odpustené, končil poukazom na kultúrne chudobnejšieho suseda, ktorému jeho kočovnícka tradícia architektonického požehnania nenadelila.
Predstava územia, do ktorého by sa poľahky vošli štyri Francúzska, širokých pustých stepí plných vetra a piesku už sama osebe vzbudzovala presvedčenie, že tam veru nie. Keď bolo odrazu všetko inak a kufre napoly zbalené, ostalo len jediné: zažmúriť oči a vykročiť.
Nekonečno na druhú.
Predstava, že sa na neznámom mieste rýchle zorientujem návštevou dvoch troch muzeí, intenzívnym štúdiom turistických príručiek, máp a vobec všetkého, čo bude po ruke, sa ukázala naivnou. Rýchle nasadenie turistických technológií sklamalo a ja som si dosť dlho lámala hlavu nad tým, o čom to všetko okolo je? Mesto plné alejí, fontán, mužov, čupiacich okolo cesty, lemovanej betónovými zázrakmi komunistického staviteĺského umu a miniatúrnymi kanálmi s vodou, babky lúskajúce slnečnicové semienka a všade okolo hory melónov? Kiosky s chlebom, cestovinami a šprotmi v oleji? Zdvorilostné konverzácie s domácimi , ktorí neustále dokazovali svoju kultúrnu výšku odkazom na Moskvu? Ani sfromalizované oslavy s ukážkami folklórnych čísel nemali v sebe ten pravý kľúč k odpovedi o podstate kočovníckej kultúry, jej prejavoch a vplyve na mentalitu ľudí .
To málo, čo može cudzinec pochopiť sa objavuje náhodne, a cesta od dojmov k pojmom si žiada trpezlivosť a čas. Ak nie je vyzbrojený, ani jedným, ani druhým, skončí v inom svete. Ten si s obdivuhodnou dôkladnosťou vybudovala medzinárodná komunita. Večierky, spoločné výlety, obedy v honosných vilkách, Haloween, St. Valentine Day, štátne sviatky od Austrálie po Egypt, nákupy kobercov a starožitností, dokážu bez ťažkostí naplniť spoločenský kalendár. Nič proti týmto radovánkam, skôr naopak, dodávali životu v Kazachstane ten pravý euroázijský šmrnc. Ku skutočnému poznaniu krajiny a jej kultúry sa však vzťahovali len vzdialene. Prvý dotyk s tušeným mi priniesla štvorhodinová cesta autom z Almaty do Biškeku (bývalé Frunze, hlavné mesto Kyrgystanu, správne po slovensky Kirgiska).
Rozsiahly, mierne zvlnený priestor stepi, plný zeme, vzduchu a oblohy, kde tu malebná silueta moslimského cintorína, niekoľko malých mohyliek, obklopených kovovým plôtikom. (Neskor som pri bližšom štúdiu zistila, že okrem polmesiacoch na kopulách, majú často o trocha nižšie umiestnené i päťcípe hviezdy.) Nebyť reťaze hor, predhoria Ťan šanu za chrbtom, človeka sa chytá neurčitá panika. Ani stopy po čomkoľvek, pripomínajúcom človeka. Na takom päťdesiatom kilometri to pomaly prichádza. Uprostred tohoto domnelého prázdna odrazu výjav: vedľa cesty stoja dva kone, na jednom muž. Druhý leží, drží koňa za uzdu a veselo „kecajú“. Ďalšie desiatky kilometrov zase ticho a nič. Rozbúši sa mi srdce, keď zistíme, že nefunguje ani mobil! Keď nakoniec zastavíme pri akýchsi budovách s občerstvením, šokuje ma obrovský plechový tulipán. Farba z neho už zliezla dobre dávno, zdobí ho už len smutná hrdza. Ešte dlho rozmýšľame nad funkciou tohoto dielka, akosi sa nám nechcelo veriť, že ho nejaký socrealistický dekadent mohol pokladať za objekt krásy.
Prirodzenosť, s akou sa Kazaši po stepi pohybujú a orientujú dokladá i ďalší zážitok, opať z ciest po nekonečne. Keď sme konečne v jurte povečerali, chceli sme zaplatiť. Pani domu nemala vydať. Vzala peniaze, sadla na koňa a kdesi v tej diaĺke zmizla. „Mali sme tisíc tenge,“(cca 300Sk) skonštatovala som sucho. Dlho nič a potom sa amazonka vrátila i s drobnými.
Osobitý vzťah k prírode a k širokému priestoru stepi je citeľný i dnes. Kazaši hovoria: my sa vždy na cestu ľahko vychystáme. Svižná mobilita obyvateľstva sa samozrejme apriori vzpiera administratívnym maximám, v minulosti naviac totalitným. Vlažný vzťah k mestu, jeho uzavretému priestoru mi jedna známa vysvetľovala tým, že Kazaši sa jednoducho v meste dusia, aspoň raz do týždňa sa musia ísť do stepi „nadýchať“. Nekazašské obyvateľstvo často poukazuje najmä v dedinách na rozdiely v úprave okolia domu. Ťažko okolo niektorých nájdete záhradku, jeden zo znakov usadlého sposobu života. Kult kvetov v kvetináčoch je tiež javom veľmi zriedkavým.
Pohyblivý domov.
Tou pravou atmosférou domáceho priestoru je prirodzene jurta , základný orientačný bod civilizačnej topografie kočovníkov. Jej úžitková hodnota sa prelína so symbolickými i rituálnymi funkciami a tvorí rozsiahlu kapitolu. Spomeniem preto len jeden prvok, ktorý však má v jurte centrálny význam, stavebný i symbolický. Je ním šanrak (zo sanskrtu – čakra) kupola jurty, kde tvorí jediné „okno“. Je to drevený kruh s vnútorným výpletom, symbolizujúci rod, domov, rodinu a zároveň slnko, nebo. Slúžil zároveň aj ako slnečné hodiny, podľa ktorých kočovníci merali čas. V niektorých pohrebných rituáloch sa pán domu pochovával so šanrakom na hrudi. Je umiestnený aj na štátny znak Kazachstanu a vlajku Kyrgyzstanu.
Univerzálnosť a absolútna premyslenosť všetkého, čo tvorilo úžitkovú sféru domácnosti ma najviac fascinovala pri štúdiu celého systému rôznych puzdier a obalov, do ktorých sa pri cestách ukladali všetky drobnosti, od šálok na čaj až po textílie. Dokonalosť a krása tohto neznámeho sveta dokonca primela majetnejších cudzincov, nabaliť a presťahovať si toto všetko domov. Miestni colníci dodnes spomínajú na jedného z francúzskych diplomatov, ktorý si viezol domov múzeum.
Kazašské zvyky a spôsob chovania mi objasnili úsporne, no dostatočne zrozumiteĺne. “Kazaši si svoje vzťahy nevyjasňujú.“ Prísna rodinná a rodová hierarchia presne určuje povinnosti, ktoré k sebe majú jej jednotlivý členovia. Výsadné postavenie v rodine má najstarší, či už je to muž, alebo žena. I v zložitej ekonomickej situácii kazašských starcov a starenky žobrať na ulici neuvidíte.
Tradícia prísne určuje i status hosťa. Ak prichádza z aulu, dediny, odkiaľ pochádzajú napríklad rodičia, môže na návšteve ostať ako dlho chce a je povinnosťou hostiteľov sa oň nielen starať, ale i robiť mu spoločnosť.
Úspornosť a zdržanlivosť vo vzájomných vzťahoch sa cudzincom často javí jako príznak ázijskej záhadnosti a nevypočítateľnosti. V dramatickom umení je táto črta zaujímavá tým, že absentuje napríklad psychologická dráma, ale napodiv aj komédia. Zvyk totiž upravuje, kto s kým a akým spôsobom može žartovať. Je napríklad neprípustné, aby si takéto familiárnosti dovoľovala nevesta k svokrovi, alebo svokre. Chvíľu mi trvalo, než som , ako častý hosť kazašských domácností pochopila, že tam, kde je pri stole starší, sa príliš nepatrí baviť sa so susedom a nevenovať pozornosť hlave rodiny napríklad práve vtedy, keď chce svojim hosťom zaspievať alebo dokonca zarecitovať niečo z vlastnej tvorby.
Omračujúci efekt mal na mňa ešte jeden zvyk, o ktorom sa chcem zmieniť, a tým je povinnosť hostiteĺa darovať hosťovi to, čo uňho doma pochváli. Našinec, zvyknutý automaticky polichotiť, sa takto môže dostať do neočakávaných problémov. Na svoj zvýšený záujem o výtvarné umenie som takto „doplatila“ nasledujúco: v snahe demonštrovať svoje novozískané znalosti pred našim známym, znalcom umenia a zdá sa i zberateĺom, som sa začala neobozretne rozplývať nad jeho pokladmi. Skončilo to veĺkolepým darom a tichou domácnosťou. Pri pohľade na cenu obrazu „môjho“ autora v jednej z galérií som sa musela ovievať.
Niečo pre gurmánskych dobrodruhov.
Za zmienku stoja aj po stáročia nemenné stravovacie návyky s absolútnou dominanciou mäsa. Dnes môžte ochutnať klasického barana ako v jurtách, tak i bytových interiéroch s tým najluxusnejším západným nábytkom a zapíjať ho kumysom zo strieborných misiek. Hoci mi mäsové menu veľmi k srdcu neprirástlo, rituál, spojený s momentom, kedy hlava rodiny, alebo najdôležitejší muž spoločenskej udalosti delí hlavu barana a odôvodňuje, prečo napríklad práve manželke patrí ucho (aby svoju polovičku vždy pozorne počúvala), mal svoju vznešenú atmosféru. Skúsenosti s konzumom najcennejšej trofeje, baranieho oka, sa uchovávali najmä medzi cudzincami ako nezabudnuteľné udalosti, dôkazy gastronomickej odvahy poctených. Ako veterán domácich zvykov som, priznám sa, so škodoradostným očakávaním sledovala, ako si s týmto spoločenským rébusom poradia západní nováčkovia, vyšľachtení prísne racionálnou,často vegetariánskou stravou. Odmietnutie sa totiž takmer rovná urážke.
Prispôsobovanie sa odlišným stravovacím zvykom a na miestynch trhoch i hygienickým pravidlám však malo svoje zaujímavé nuansy pri pohľade z druhého brehu. S veĺkou nechuťou mi raz manželka istého kyrgyzského diplomata, sídliaceho vo Viedni, popisovala laboratórnu umelosť tamojších produktov. „Niekedy ani nemáte pocit, že to jablko, ktoré kupujete, kedysi viselo na strome a smotanu akoby vyrábali v skúmavkách.“ A verila som, že to možno ani nebola póza. Ja som si tvaroh vždy radšej odniesla od babky, ktorá ma nežne oslovovala „dočenka“.
Štúdium kočovníckej mentality je pre našinca prínosné aj s ohľadom na mnohé väzby k rómskemu etniku. Čoraz intenzívnejšia mobilita obyvateĺstva v západných spoločnostiach, vyvolaná ponukou na trhu práce je rovnako témou, ktorá obráti pozornosť na javy spojené s meniacim sa vzťahom k usadenému sposobu života.
Test the West.
Vzťah k Západu je do veľkej miery filtrovaný cez vzťahy s ruskou kultúrou, čo nezriedka komplikuje otázka, nakoľko je táto identifikácia priamočiara. Faktom však zostáva, že väčšina inteligencie má ruské vzdelanie a hrdo sa k nemu hlási. Po páde Sovietskeho zväzu však na etnickú príbuznosť apeluje najma Turecko. Kazaština je turkským jazykom a pri troche snahy si vraj Kazaši s Turkami rozumejú aj napriek odlišnej fyziognómii. (S turečtinou napríklad kazaština zdieľa slovo adam – človek, ale kdesi som čítala, že podobnosť ruského slova dengi sa odvodzuje od kazašského, resp. turkského, tenge – peniaze)
Nedala na seba čakať ani vlna západnej masovej kultúry, podoprená ekonomickými záujmami najma naftárskych gigantov. Filmy, hudba, televízne seriály a hlavne tovary tak vytvárajú nezanedbateĺný priestor pre ideologické obsahy.Vplyv Západu s jeho rýchlym pragmatizmom, technologickou vyspelosťou, efektom, viditeľným hlavne na poli ekonomického rozvoja je podmienený politickou kompatibilitou. Demokratizácia západného strihu, úspešne domestikovaná v niektorých ázijských krajinách to má však v Strednej Ázii komplikované i s ohľadom na desaťročia trvajúcu totalitnú minulosť. Komunistická nomenklatúra totiž tak či onak rešpektovala rodovú šturktúru spoločnosti a jej nároky na politické pozície.
Môj osobný obdiv zožali Američanky, ktoré so svojim „problem solving“ know-how dokázali na poli dobročinnosti najmä v detských domovoch skutočné zázraky. Napríklad plne rekonštruovať časť schátranej budovy, zriadiť tam výukové centrum a ešte pristaviť sklenník pre doplnkovú výživu, nečuduj sa svete, zeleninou a ovocím.
Plynulý pohyb medzi dvoma tak rozdielnymi civilizačnými okruhmi u mňa často vzbudzoval intenzívny pocit akejsi časovej koncentrácie: zažívanie našej vlastnej minulosti, i, dúfam, budúcnosti v priebehu niekoľkých hodín. Bol užitočnou lekciou komunikačných schopností. Pri troche snahy a sebavedomia totiž môžme pochopiť mnohé z toho, čím sme boli a čím už možno aj trochu sme.
Je skutočne zaujímavé, ako sa s tak odlišnými konceptami dokáže vyrovnávať postkomunistická spoločnosť, znovuobjavujúca a legalizujúca svoje tradície a kultúru so silným archaickým nábojom, dnes takým vzácnym a svetom obdivovaným. Niektorí kazašskí kulturológovia tvrdia, že kultúra, ktorá sa stáročia dokázala vyrovnávať s radikálne odlišnými vplyvmi ich dokáže aj dnes postupne asimilovať.
O svoju mieru vplyvu sa totiž rovnako intenzívne snaží i Východ, Čína, Kórea, Japonsko. Zaujímavé je, že v bohatej histórii tejto stepnej krajiny a jej národnostnom zložení má ako Západ, tak Východ načo nadvazovať
Návrativšiemu sa z kultúrneho kotla, plného prekvapení a rozkoše z objavovania, doma aj napriek komfortu akosi všetko spustne, zostruční sa na jednostrunnú pestrú pustotu. Ale možno to takto jednoznačne vidíme len my, zarytí antieuropocentristi.