Dôsledky zúrivého výpadu voči Indke boli skutočne ničivé, vyľakané firmy rušili sponzorské príspevky, vyčísliteľné v milióch libier, diváci vyzývali vedenie televízie i britský orgán mediálnej kontroly Ofcom, aby show stiahli z programu a Británia doma i za hranicami bez váhania dostala punc rasistickej krajiny. Na stole bola okamžite koloniálna minulosť Albiónu i s bohatým účtom.
Jade Goody, bývalú zubnú sestru z londýnskej štvrte Bermondsey, matku dvoch detí, nominovalo do súťaže jej víťazstvo v rovnomennej reality show i ďalších podobných súťažiach, za ktoré vyinkasovala takmer 8 miliónov libier. Ani v jednej neoplývala inteligenciou, Saddama Hussajna považovala za boxera, Sherlocka Holmesa za vynálezcu splachovacieho záchodu a Cambridge za londýnsku štvrť. Väčšina komentátorov sa zhodovala v tom, že to, čo obe protagonistky oddeľovalo bol predovšetkým triedny pôvod, rozdielna spoločenská úroveň, vzdelanie, chovanie i vyjadrovanie. Obvinenie z rasizmu bolo najjednoduchšou a najzrozumiteľnejšou definíciou útoku, postinuteľnou naviac právne. Aj preto sa zaskočená Jade i všetci ostatní rýchle ospravedlňovali. Diváci však o niekoľko dní rozhodli: Shilpa vyšla z bitky víťazne. Celá kauza vyniesla na svetlo niekoľko tém, týkajúcich sa nielen britskej mediálnej scény.
Rasizmus v programe show.
Damoklov meč permanentného podielu originality v zabehaných a štandardizovaných mediálnych schémach núti ich tvorcov k stále novej a novej alchýmii reality a fikcie, žánrov, poetík, politiky,gýča, umenia i pornografie. V dobrej konštelácii hviezd a nadaných tvorcov občas vznikne niečo zaujímavé a prínosné, najčastejšie však majú tieto novoty kratučký život vínnych mušiek.
V demokratickom priestore masovej kultúry niet svätých svätých, sú len tí svätí, ktorých sama generovala. Francúzsky filozof a sociológ Edgar Morin vo svojej knihe Duch času ešte v 60. rokoch upozornil na tendenciu masovej kultúry produkovať paralelné štruktúry, k tvz. vážnym spoločensko-kultúrnym javom ako je napríklad politika, alebo náboženstvo. Zbožňovanie filmových hercov a herečiek, vytváranie bohov a polobohov na masmediálnom Olympe z hviezd filmu, športu i politiky má sakrálny pôvod. Z nevzdelanej zubnej asistentky sa stáva hviezda s miliónmi vo vrecku, ktorá sa trocha prerátala. To, čo si mohla dovoliť vykrikovať na ulici, si nemôže dovoliť v televízii, lebo sa v inom priestore medzitým stala niekým iným.
Podobným spôsobom sa „paralelizuje“ i reality show, ostatne tak ako ktorýkoľvek iný program obsiahleho masmediálneho vesmíru. O tom, čo sa deje v izolovanom priestore, kde sú ľudia umele provokovaní ( a v podstate i platení) za udržiavanie diváckej pozornosti, pravidelne informujú správy a priťahujú najčastejšie viac pozornosti ako správy z reálneho sveta. Kvázirealita sa pasuje za zrkadlo spoločnosti a spoločnosť ju tak aj vážne berie, hodnotí a komentuje. A nielen britská. Diskutuje sa o problémoch, ktoré vzišli z kvázireality, odpovedá na ne dokonca predstaviteľ štátu na štátnej návšteve. Keď však väčšina hlasuje, ukáže sa opak a domnelá obeť rasistického útoku sa stáva miláčikom britských divákov.Končí sa rozprávkový príbeh s happy endom, ktorý pritiahol k televíznym obrazovkám finančne vyčísliteĺné masy. Zlí sú potrestaní a dobrí odchádzajú s odmenou. Do programu show sa tak zmestila nielen psychológia, sociológia, politika, ale aj rozprávka s edukačným akcentom. Všetkým je nakoniec úplne jasné, že rasizmus je zlý a to, čo urobila zlá Jade sa robiť nemá. Aj keď to samozrejme znie jednoducho až komicky, práve toto je druh pôsobivej osvety, otvorených novín, taký blízky britskej tradícii televíznych seriálov. Do akej miery reálne odráža situáciu v akejkoľvek spoločnosti je úplne vedľajšie.
Čo to je rasizmus?
Nemenej zaujímavým je i problém obsahu obvinenia, vztiahnutého na celú britskú spoločnosť, ku ktorému sa unisono pridali nielen v Indii, ale i v Pakistane. Chápanie rasizmu tu vychádza z rozdielneho etnického pôvodu Shilpy Shetty, aj keď v obvineniach typu: „ Nedotýkaj sa jedla, rukami, ktovie, kde tie ruky predtým boli… Indovia predsa jedia rukami…alebo Číňania?“ budeme rasové predsudky hľadať len veľmi ťažko. Okrem zrozumiteĺnej nálepky, ktorá automaticky znamená spoločenské faux pas , tak adresát elegantne odrazí akékoľvek výhrady, týkajúce sa reálnych sociálnych disproporcií zeme, odiaľ prichádza.V rasovom diskurze je evidentný stereotyp: rasista, čiže arogantný beloch a obeť rasizmu, akákoľek iná rasa. Veľmi málo, ak vôbec, sa hovorí o rasizme v spoločnostiach, ktoré sme zvykli automaticky považovať za terče rasistických útokov. Ako sa napríklad pozerať na kastový systém v Indii, kde sú tvz. nedotknuteľní, ako najnižšia kasta vylúčení na okraj spoločnosti a ich spoločenská pozícia sa pohybuje zhruba na výške, porovnateľnej s černochmi v Južnej Afrike v časoch najťažšieho apartheidu?
Ako napríklad posudzovať jednoznačné hodnotenie neviest na vydaj: čím belšia, tým žiadanejšia. Na subkontinente je tmavá pokožka jednoznačným spoločenských zaradením. Keď prídete do akejkoľvek predajne kozmetických prostriedkov, upúta vás okamžite množstvo bieliacich krémov. Lebo belšie je krajšie. Pakistánska spisovateľka Tehmina Durrani vo svojej knihe Môj feudálny boh spomína, ako dievčatá pred návštevou potenciálnych svokier matky nútili drhnúť si tvár citrónom. Tmavú nevestu nikto nechce. V čase výchovy ku globálnemu občianstvu, kultúrnej citlivosti a tolerancii, umožňujúcej „širokorozchodnú“ komunikačnú premávku , si bezbariérový svet bude musieť odpovedať na jednu dôležitú otázku: sme pripravení byť netolerantní k netolerancii aj keď pôjde o inú,odlišnú a cudziu kultúru?