Sobotňajšie volebné víťazstvo prezidenta predchádzalo niekoľko sporných bodov: predovšetkým sústredenie dvoch funkcií – najvyššieho veliteľa ozbrojených síl a prezidenta v jednej osobe, ktoré boli základom vojenského režimu, funkčného od roku 1999, kedy Mušarraf zosadil bývalého premiéra Nawaza Šarifa. V roku 2002 referendum potvrdilo jeho zotrvanie v tejto dvojitej funkcii so sľubom, že uniformu vyzlečie v roku 2004. Aj keď sa tak nestalo, 28. septembra tohoto roku Najvyšší súd odmietol všetky petície, podané na protest proti jeho kandidatúre v uniforme a umožnil tak prezidentské voľby.
Aj keď sa v pakistanskej ústave hovorí o tom, že prezident nemôže zastávať iné štátne úrady, napríklad funkciu najvyššieho veliteľa ozbrojených síl , Najvyšší súd sa odvolal na dodatok, stanovujúci jednu možnosť výnimky. Právne posudky sa líšia v posudzovaní dodatku a niektoré ho odmietajú uznať ako účelový, naviac schválený za vlády Mušarrafa. Tieto aj iné podnety, týkajúce sa volieb, podané na Najvyšší súd budú sudcovia posudzovať 17.novembra. Ich iniciátormi sú najmä právnici, pobúrení marcovým odvolaním predsedu Najvyššieho súdu Iftikara Čódryho, ktorý sa vrátil do funkcie v júli tohto roku. Výsledky prezidentských volieb budú oficiálne vyhlásené až po rozhodnutí súdu.
Novozvolený prezident medzitým vyhlásil, že nezloží slávnostnú prísahu do výroku súdu. Na tú sa chystá už ako civilná osoba. Zároveň doporučil Benazir Bhutto odložiť svoj návrat do Pakistanu, plánovaný na 18. októbra.
To, že jeho úmysly vyzliecť uniformu sú seriózne, svedčí i zverejnenie mena jeho nástupcu vo funkcii veliteľa ozbrojených síl. Je ním generál Ašfak Pervez Kiani, poverený v roku 2003 vyšetrovaním útokov na prezidenta a šéf ISI (Inter-Intelligence Service), pakistánskych tajných služieb.
Historické paralely.
V nedlhej histórii Pakistanu, ktorý vznikol v roku 1947 rozdelením Indie, je Mušarraf prvým vojenským veliteľom, zvoleným za prezidenta parlamentom. Všetci jeho armádni predchodcovia sa k moci dostávali vojenskými prevratmi, voľby riešili referendom a následným odovzdaním velenia armády vybranému generálovi. Moc armády má teda v Pakistane takmer 60 ročnú tradíciu.
Najspornejším generálom-prezidentom bol Zia ul Hak (prezident od 1978 do 1988, kedy tragicky zahynul za nie celkom objasnených okolností), ktorý v roku 1978 zosadil a v roku 1979 dal popraviť premiéra Zulfikara Ali Bhutta. Došlo i na stanné právo a prísnu islamizáciu spoločnosti, ktorá dovtedy nemala v tomto regióne precedens. Obdobie vojny proti Sovietskemu zväzu v Afganistane mnohé ospravedlňovalo a dávalo niektorým udalostiam logiku.
Diametrálne odlišnou postavou je Pervéz Mušarraf, veľký obdivovateľ Kemala Ata Turka, generála, ktorý sa zaslúžil o sekularizáciu Turecka, a obhajca „osvietenej umiernenosti“(enlighted moderation) vo vyzťahu k agende islámskeho štátu (oficiálny názov Pakistánu). Popri prevažne kritických postojoch voči prezidentovi – generálovi, ktorého volebné obdobie vyprší 17. novembra, sa objavujú i pozitívne výsledky jeho vlády: kým v 90.rokoch, za vlády Benazir Bhutto a Nawaza Šarifa, uvádzala Transparency International Pakistan ako druhú najskorumpovanejšiu krajinu na svete, údaj z roku 2007 je 41. miesto. Nedávny prieskum verejnej mienky (jednej z medzinárodných agentúr) , v ktorej sa respondentov pýtali na najskorumpovanejšiu postavu pakistanskej politiky, ukázal zaujímavé údaje: zoznam viedol bývalý premiér ( Mušarraf ho zosadil v roku 1999 a nedávno odoslal späť do exilu) Nawaz Šarif s 55% a následovala ho Benazir Bhutto s 37%. Mušarraf dostal 8%.
O posilnení ekonomiky svedčí 7% rast HDP a zároveň nárast kúpnej sily obyvateľstva, zvyšuje sa množstvo áut ( banky ponúkajú prístupné požičky), motocyklov, domácej techniky a mobilov. Domáci komentátori zároveň upozorňujú, že zrod a rast strednej triedy je javom, ktorý je možné pripísať Mušarrafovej vláde. Ak pominieme nedávny hrubý zásah polície proti novinárom, je rozvoj a sloboda masmédií v Pakistane pre vojenský režim netypická. (Cynici pripomínajú, že najslobodnejšie sú tlačené médiá, čo je vzhľadom na vysokú mieru negramotnosti obyvateľstva pochopiteľné, pod prísnejšou kontrolou je rozhlas a televízia). Pozitívne výsledky sa Mušarrafovi pripisujú aj v pakistánsko-indických vzťahoch, za minulých vlád bezprecedentných.
K nevyhnutným častiam rekapitulácie patrí aj chybná politika voči Najvyššiemu súdu a odvolaniu jeho predsedu Iftikara Čódryho, rovnako i postup v zásahu proti Červenej mešite v Islamabáde. Vláda armády je vždy zložitá kvoli diametrálne odlišným mechanizmom riadenia a nakoniec i hodnôt. Nádeje, ktoré sa vkladali do Mušarrafovho nástupu začiatkom nového tisícročia boli zrejme v mnohom premrštené a nereálne, keďže existuje množstvo problémov jednoducho neprekročiteľných za jedno, či dva volebné obdobia. Generál Mušarraf dosiahol za sedemročné obdobie vlády to, čo objektívne za daných podmienok dosiahnuť mohol.
Obnova, či základy demokracie?
Hlavným argumentom Mušarrafových odporcov je nedemokratickosť jeho zotrvávania vo funkcii a označujú generála za hlavnú prekážku „obnovy demokracie“ v zemi. Každý, kto len trochu pozná pakistánske dejiny sa môže s údivom pýtať,o ktorom období je vlastne reč. Hovoriť o demokracii v zemi, kde je politické, spoločenské a nakoniec i rodinné status quo ovládané patriarchálno-feudálnmi vzťahmi a kultúrou vychádzajúcou z najrôznejších kmeňových zvykov, zjednotených často (najmä v okolí pohraničných oblastí Pakistanu) pod krídlami radikálneho islámu, je jednoducho politická krátkozrakosť, ak nie úplná ignorancia reálnych podmienok pre fungovanie demokratickej spoločnosti. K zložitej pakistánskej agende naviac patrí i kritická situácia v severných provinciách, čoraz viac nestabilných a nebezpečných , vinou plazivej talibanizácie.
Aký základ demokracie v zemi tvorí 54% negramotnosť ( odborníci pokladajú tento odhad za príliš optimistický) jeho obyvateľov a neexistencia povinnej školskej dochádzky je otázka, ktorá pre mnohých prodemokraticky orientovaných aktivistov akoby neexistovala. Na akých základoch sa môže demokratická spoločnosť vlastne budovať? Vydávať za demokraciu politický volebný mechanizmus a mocenskú štruktúru, ktorú generuje je málo a dobre to poznáme i v našich zemepisných šírkach. Nevzdelaného a naviac extrémne chudobného človeka zvládne príjemným zovňajškom a malým bakšišom aj priemerný populista.
Právo na demokraciu a jej hodnoty má samozrejme každá spoločnosť. Demokracia však nie je len zdvorilostným heslom, ktorým sa zdraví v elitných salónoch, alebo byrokratickou kolónkou, ktorú treba rýchle odškrtnúť pre efektivnejší výkaz práce. Budovanie občianskej spoločnosti, na ktorej stoja demokratické štruktúry je dlhodobým procesom, ktorý si žiada nejaký stupeň stability, mierové podmienky a v prvom rade plnoprávneho a sebavedomého občana. Na hľadanie cesty za týmito cieľmi sa vydáva vojenský stratég, ktorý nestráca nervy ani v situáciách, hroziacich fiaskom. Ako a či sa mu podarí zvrátiť opakujúce sa politické, pakistánske stereotypy sa presvedčíme v najbližších týždňoch a mesiacoch.