Problém spočíva v skutočnosti, že všetky najväčšie monoteistické náboženstvá , kresťanstvo, judaizmus , či islám vznikali a formovali sa v silne tribalizovaných spoločnostiach na Blízkom východe a teda ich ranné formy, najma čo sa týka sankčných postupov, často nesú charakter kmeňového usporiadania spoločného života. Akýkoľvek fundamentalizmus, ktorý káže návrat k prvotným zdrojom viery sa môže oprieť jedine na tento súbor názorov a myšlienok.
Čo je to tribalizmus?
Slovenským ekvivaletnom k latinskému tribus, anglickému tribe je termín kmeň a označuje skupinu ľudí, ktorí sa hlásia k spoločnému pôvodu. Je to taká forma sociálnej a politickej organizácie, ktorá existovala pred vznikom štátu a dnes pretrváva v prostredí, kde zčasti, alebo úplne absentuje centrálna moc. Tieto jednotky, často zdieľajúce i spoločné etnické korene sú nositeľmi svojej vlastnej kultúry, zákonov a teda i právnych systémov.
Kultúrne príznačným je napríklad štatút krvnej pomsty, v Pakistane nazývanej karo-kari. V silne patriarchálnej spoločnosti majú jej mužskí členovia právo potrestať svoje ženské príbuzné , obvinené z nevery, alebo iného priestupku voči rodine. Ešte dnes dochádza k prípadom, kedy brat zastrelí sestru jednoducho preto, že mu nevie dokázateľne vysvetliť, kde strávila noc, bratia nedovolia sestre vydať sa, pretože nechcú prísť o jej plat, ktorý im podľa rodinných zvyklostí musela odovzdávať. Mala lekársku prax a jej príjem teda nebol malý. Keď táto zákaz porušila a vydala sa, dvojicu začala prenasledovať celá rodina a novomanželom hrozila smrť.
V prípade, že k vražde, odsúhlasenej obvykle radou starších (džirgou) dôjde, súd obvykle do takejto rodinnej záležitosti nezasahuje. Súčasné zmeny v jednotlivých právnych procedúrach sú dosť zložité nato, aby sa v nich našiel spôsob, ako sa vyhnúť obvineniu. Doteraz platí, že súd má právo ukončiť prípad, ak rodina obete vyhlási, že vrahom odpustila. Obhajoba náboženskými autoritami veľmi často budí dojem, že tento zvyk je súčasťou trestného islámskeho práva šárie. Nasledujú diskusie, kde sa každá zo strán snaží dokázať, že pravda stojí na jej strane, odvolávajúc sa na Korán.
Tribálne spoločnosti veľmi vyhranene rozlišujú vzájomnú spolupatričnosť, delenie na svoj a cudzí, čo býva často zdrojom dlhotrvajúcich konfliktov najmä ak dojde ku konfrontácii niekoľkých takýchto skupín v mocenskej oblasti. Majú veľmi silný cit pre sociálnu solidaritu, loajalitu, spočívajúcu v pomoci a ochrane širokého zástupu rodinných príslušníkov. Rituály, upevňujúce vzťahy medzi členmi tribálnej spoločnosti, vzťah k pôde , či k predkom sú náboženské. Každý zo spoločnosti pozná svoje práva, povinnosti a striktne ich musí dodržiavať, inak stratí podporu svojho okolia, čo často môže mať pre jednotlivca tragické dôsledky. Pre iných je automaticky potenciálnym nepriateľom.
Právny systém štátnej moci, v muslimskom štáte opretý o islámske právo a právny systém kmeňových zoskupení, zastúpených džirgou sa rozdvojujú a rozhodujú nezávisle. V mnohých prípadoch v džirge sedia spolu policajti i mulláhovia, pretože tribálne štruktúry a ich inštitúcie sú staršie, nezávislé na pracovných zmluvách. Rozhodovacie právomoci centrálnej vlády sú obvykle bezmocné nato, aby tieto rady starších postavili mimo zákon.
Moderný feudalizmus a warlordi.
Kauza Afganistan.
Letmé nahliadnutie napríklad do histórie Strednej Ázie, jej etnickej, náboženskej a sociálnej štruktúry narysuje základnú topografiu mocenských siločiar tohto regiónu. Politické štruktúry tu vychádzali z pastierskych nomádskych konfederácií , kde bola vojenská moc sústredená v patrilineárnych (systém pokrvného príbuzenstva, ktorý predpisuje, že vzťahom, určujúcim líniu rodu bude vzťah po otcovskej línii) klanoch.
Občianska vojna v Afganistáne, ktorá nanovo prepukla po odchode sovietskych vojsk v roku 1989, dala svetovej verejnosti nahliadnuť do zložitých tribálnych vzťahov vo vnútri afghánskej spoločnosti. Medzi sebou začali bojovať feudáli, často nazývaní poľní velitelia alebo anglicky warlordi. Každý z nich ovládal nejakú časť územia i s jej obyvateľstvom a vlastnil svoju armádu. Najznámejšími boli Ismail Chán , ovládajúci oblasť okolo Herátu, Gulbuddin Hikmetyar, kontrolujúci okolie Kábulu, sever zase uzbecký veliteĺ generál Rašid Dostum. Južný Afganistan a Kandahár ovládalo niekoľko ex- mudžahedínskych warlordov, ktorí bez zábran rabovali okolie a terorizovali miestne obyvateľstvo. Neexistovali žiadne pravidlá, hranice, warlordi vytvárali aliancie a menili bojujúce strany podľa momentálnej situácie.Hikmtyar i Masud sa ešte v roku 1975 zúčastnili neúspešného povstania proti prezidentovi Mohamedovi Daudovi, čiže predstaviteľovi štátnej moci .
Príchod Talibánu, ktorý tvorili predovšetkým Paštúni, na čele s jednookým Mulláhom Omarom, nastolil jednotnú moc a spočiatku sa zdalo, že priniesli ľuďom mier. Väčšina paštúnskeho obyvateľstva v nich zároveń videla obnovenie takmer 300 ročného paštúnskeho hegemonizmu. Postavili sa však do opozície voči klanovému a etnickému princípu a začala proti nim bojovať Severná aliancia, etnickí Uzbeci, Tádžici, Turkméni, pričom obe strany boli muslimské. Vo zvlášť nebezpečnej situácii sa ocitli Hazarovia, etnikum obývajúce stredný Afgánistán, pretože boli na rozdiel od sunnitského Talibánu šííti.
„…len málo muslimov na svete vykonáva posvatné rituály s takou pravidelnosťou, pietou a úctou, ako Afgánci. Islam bol vždy základným kameňom jednoty roznorodej a multietnickej afgánskej spoločnosti a džihád (svatá vojna) zohrávala mobilizačný faktor afgánskeho nacionalizmu, počas odporu voči Britom i Rusom.“, hovorí novinár Ahmed Rašid, jeden z najvačších znalcov Afganistanu. Mnohí odborníci súdia, že ako v Afganistane, tak v Iraku sa bojuje nie proti islámskemu náboženstvu, ale proti silnému tribalizmu.Salafiovské a wahabistické (islámske sekty) vyzývanie k vojne proti neveriacim džihádu, fatwy (kliatby) a popravy , to všetko sú výrazy extrémneho tribalizmu, porovnateľné s rovnako extrémistickými napríklad kresťanskými, či hinduistickými zoskupeniami.
Pôvodná snaha Talibánu bola uplatňovať v Afganistane transnacionálne islámske pravidlá, namiesto lokálnych klanových zvykov. Ich ideologickú základňu tvorila extrémna verzia deobandizmu, ktorý vznikol ešte v Britskej Indii v snahe reformovať a spojiť moslimskú obec ummu pod tlakom koloniálnej moci a vlády ne-muslimov. Deobandisti vo svojich prvých madrasách neďaleko Dillí chceli vychovať novú generáciu vzdelaných moslimov, ktorí by mohli rozvíjať islamské hodnoty, založené na štúdiu, duchovnej skúsenosti a šárii. Deobandisti však mali veĺmi vyhranené názory na postavenie ženy a odmietali existenciu šítov. Deobandisti vytvorili JUI, čisto náboženské hnutie na propagáciu svojej viery a hodnot. V roku 1962 sa mení na politickú stranu a postupne štiepi na niekoľko nových strán. V 80. rokoch vzniká pod kuratelou JUI množstvo madrás najma na hranicicach s Afganistanom, kde študujú chlapci z najchudobnejších rodín a utečenci z Afganistanu. V rukách nevzdelaných mulláhov a v zaostalom prostredí sa toto učenie prisposobuje tvz Paštunwali, paštúnskemu tribálnemu kódexu. Financovanie zo strany wahhabitov zo Saudskej Arábie celú agendu ešte viac radikalizuje.
Kým v Afganistane silnel začiatkom 90.rokov medzi warlordmi boj o moc i, čoraz viac pozorovateĺov si uvedomovalo potrebu zasiahnuť, nastoliť mier a poriadok. Tak vzniká hnutie Talibán.
Z tribálneho koreňa vyrastá v moderných spoločnostiach nielen bojovný nacionalizmus, ale i patriotizmus, potreba vytvárať celky a zjednocovať sa počas festivalov, športových stretnutí, v spolkoch a fan kluboch. Nahradiť na mocenskej úrovni náboženský princíp občianskym, znamená do značnej miery eliminovať existujúce kultúrne, náboženské i etnické rozdiely a tým ohniská potenciálnych konfliktov .