Odkiaľ-pokiaľ?
Snaha pochopiť systém fungovania islámskej spoločnosti je pre našinca snahou úpornou a nie vždy úspešnou aj z toho dôvodu, že sú to často spoločnosti prísne hierarchizované, majetkovo aj intelektuálne. To, čo platí pre najvyšiu triedu , vôbec nemusí platiť pre triedu nižšiu a najnižšiu a niekedy sa človeku zdá, že sú to vzájomne „vzduchotesne „ izolované enklávy s rozdielnymi historickými i priestorovými súradnicami, postihnuté nulovou vzájomnou komunikáciou. Zovšeobecnenia akéhokoľvek druhu sú potom vždy obtiažne a zvádzajú k jednoduchým záverom. Tie môžu spoľahlivo mobilizovať odpor, zriedka však konštruktívne riešenia kopiacich sa problémov. Prispôsobivosť týchto skupín novým podmienkam je rôzna a znižuje sa priamo úmerne so spoločenským rebríčkom. Nezriedka som v Pakistane počúvala prekvapené rozprávanie mojich známych, ktorí sa pri návšteve „etnických štvrtí“ v Británii, kde žijú ich príbuzní, nestačili čudovať nad prežívajúcou zakonzervovanosťou. Tempo zmien, podľa našich merítok určite nie závratné, je v domovskej krajine rýchlejšie, než v európskej enkláve, pohodlne chránenej ako nezáujmom, tak legislatívou. Vôľa meniť vlastný životný štýl a nakoniec i životné hodnoty je prirodzene slobodnou voľbou jednotlivcov a súvisí s demokraciou.
Dnes sa však ukazuje, že kultúrna tolerancia, rešpektovanie ľudských práv a slobôd, môže byť v odlišnom kultúrnom kľúči interpretovaná úplne inak, ako prejav slabosti, paralýzy a znakov odumierajúcej kultúry. Spolu s klesajúcou pôrodnosťou je to komplex znakov, ktorý často búrlivo expandujúci tretí svet nenecháva na pochybách, s kým majú tú česť.
Študent pražskej AVU, púšťajúci pred niekoľkými rokmi z ampliónu obyvateľom jednej zo štvrtí rannú moslimskú modlitbu ako lekciu tolerancie, by mal podobný experiment zopakovať niekde na Blízkom a ďalšom východe, pre zmenu so zvukom kostolných zvonov. Veľmi rýchle by pochopil, ktorá strana potrebuje intenzívnu kúru tolerancie.
Opustíš – odpadneš.
Snaha o masívny exodus do Európy či Ameriky, je prirodzene snahou uniknúť z horšieho do lepšieho života.
Keď však bližšie začnete zisťovať príčiny odchodu a predstavy, s akým väčšina moslimov ( a nielen ich ) opúšťa svoje domovy a rodiny, začína sa veľmi ožehavá časť úvah. Nepoznám seriózny prieskum motívov, prečo dnes tisícky prisťahovalcov túžia žiť inde, preto len čistá empíria: „Európa nemá žiadne hodnoty, nemá žiadne zákony, pravidlá a rodina tam nič neznamená, ľudia žijú nemravne a ženy patria všetkým, lebo sa všetým ponúkajú.“ A tak ďalej.Keď sa pravoverný muslim rozhodne žiť v takomto „hriešnom svete“, nečaká ho od náboženských autorít žiadna pochvala, začula som dokonca tvrdenie, že ak sám a dobrovoľne odíde do nemoslimskej krajiny, voči svojej viere sa previňuje. Prirodzenou snahou týchto veriacich je potom dokazovať svojou náboženskou praxou opak týchto pochybností a tvrdení, čo nevyhnutne smeruje k ortodoxným formám náboženstva, ak nie pramo k náboženskému radikalizmu a fanatizmu.
Pocit ohrozenia zintenzívňuje i západný životný štýl, popierajúci mnohé islámske axiómy, či už je to vzťah k ženám, alebo vzájomné vzťahy v rodine, nehovoriac o spôsobe obliekania, či trávení voľného času.
Kábul, či Londýn?
Reprodukcia totožných priestorov existencie, nie je samozrejme výlučne v licencii migrantov z Ázie, či Afriky. Kdekoľvek mimo euro-amerického teritória , môže človek naraziť na malebné minimestečká s farebnými domčekmi, pestovanými trávnikmi, neodmysliteĺným MacDonaldom, supermarketom s patričnými tovarmi a ostražitými hliadkami pri bránach, obývané zamestnancami napríklad naftových spoločností.
Ako samostatné fenomény, nevzbudzujú tieto enklávy znepokojenie. Generujú však viac ako optické odlišnosti: stávajú sa najmä v obrovských mestách faktorom biologickým, prispôsobujú svoj rast a šírenie obmedzeným možnostiam a vymykajú sa postupne urbanistickému plánovaniu i bezpečnostnej kontrole. Prispôsobenie si životného prostredia je však len prvou fázou zmien.Ako bude pokračovať tlak na zmeny legislatívne a hlavne výsledné formy takéhoto postupu je hudba blízkej budúcnosti.