Pokus o súkromnú výučbu tiež nebol úspešný. Kurzy pre cudzincov síce prístupné boli, ale suma 150 dolárov mesačne sa mi nezdala veľmi priateľská aj z toho dovodu, že zahŕňala jednoročné pražské štúdium. Pobúrila ma však aj iná informácia. Keď som sa pýtala na učiteĺku ( už mi bolo jasné, že ostať osamote s mužom je tu vec veľmi háklivá, oni to totiž vždy chápu rovnako, bez ohľadu nato, či žili v Amerike, či Británii desať, alebo dvadsať rokov) suchý hlas v telefóne mi oznámil, že učiteľky síce majú, ale tie nesmú chodiť učiť súkromne. Ja som ich chutne začala provokovať a naivne som sa vypytovala, prečo im to nedovolia. V telefóne bolo chvíľu ticho a dotyčný po krátkej chvíľke zložil.
Jediné európske kultúrne centrum, ktoré v Islamabáde ako-tak pracovalo, bolo v roku 2004 Alliance Francaise. Objavila som knižnicu, kurzy a tak, v sladkej spomienke na pražský Francúzsky inštitút, ktorý bol v roku 1999, premňa, čerstvú slovenskú prišelkyňu, zdrojom nielen vedomostí , ale aj nových príjemných ľudí, som si zaplatila prvý kurz. Nasledovalo presne to, čo v Prahe, kým sa kurzy začali, zmenil sa deň i dátum a tak som sa po týždni, vymeškanom návštevou Afganistanu, nakoniec dostala na prvú hodinu.
Na zdravie!
Tvárim sa trochu kyslo, ale len chvíľku : lektorka je Pakistánka. Jej francúžštine sa však nedá nič vytknúť. Skúmavo študujem svojich nových spolužiakov. Pár bradatých chlapcov, nejakí teenageri, egyptský diplomat a nejaké lekárky so zahalenými hlavami, žensky rozchichotané a žensky zvedavé, v štýle, ktorý by u nás posobil značne anachronicky. Keď som prezradila, kto som, jedna z nich sa ma hneď opýtala, akú máme menu a či je u nás bieda. Mierne ma nadvihol ten šuchotavý, smiešok , cudne skrývaný do šatky, klopenie očí a potom zase zvedavá ihlička nejakej naivnej otázky a preto som sa rozhodla vybaliť na tieto myšičky intelektuálnu provokáciu. „Čo máte na mysli pod pojmom bieda?“ Stíchli. „Vy neviete, čo to je bieda?“, spýtala sa už bez smiechu ženička. „ Ja samozrejme mám predstavu o biede, nakoniec, som tu už pol roka, ale u nás sa môžu ľudia cítiť biedne z iných dovodov než u vás. Ak máte na mysli to, či u nás umierajú ľudia od hladu, tak neumierajú a ak sa tak deje, tak umierajú dobrovoľne.“ Nasledovalo trápne ticho. Príliš veľa neznámych. Prekryla ho učiteľka obsiahlym vysvetľovaním existencie európskeho sociálneho a zdravotného systému. Žiaci ticho počúvali. Fakt, že niekto, kto nemá zamestnanie, dostáva od štátu peniaze a všetko ostatné , znelo v krajine so 140 miliónmi obyvateľov ako science – fiction. Skončilo i začalo za absolútneho ticha. Akosi nebolo o čom diskutovať.
Nasleduje preto ďalšia téma, súvisiaca so životom, či skôr so smrťou : EUTANÁZIA. Nikto presne nevie, čo to je , pletú si tento pojem so sebevraždou, alebo jednoduchodu lekárskou chybou. Dokonca to nevie ani infantilná pani doktorka. Absencia verejnej diskusie, ktorá u nás prebieha najma v televízii a v rozhlase je tu zarážajúco citeľná. V demokratickom médiu, ktorým televízia a rozhlas nepochybne sú, by sa len s veľkou námahou dali moderovať hlasy a najma otázky z ulice.
Parle moi d´amour…
Nasledujúcu hodinu učiteĺka, ktorá mi začala byť veľmi sympatická, pritvrdila.Rozdala papiere s textami, nad ktorými sa skvel hrubo vytlačený nápis: L´AMOUR. Diskutovať o láske v krajine, kde nie je dovolené neženatým a nevydatým ani len voľne konverzovať, je vec veľmi ošemetná. Pravdu povediac, zatajil sa mi dych. Mladík, ktorému by som hádala tak osemnásť, devätnásť rokov, začal so sklopenými očami tvrdiť, že o tom nič nevie, že to ešte nie je preňho, že až keď bude starší. Rovnako sa so svojej nevinnosti vyznala dievčina v rovnakom veku. Poočku som sledovala, ako sa tvária okolosediaci. Tí zase poočku sledovali mňa a čakali na reakciu.
Učiteľka však oslovila mládenca s bradou, čo tu automaticky znamená, že je to ortodoxne veriaci. Mladý muž jej s ľadovou tvárou odvetil, že on nepotrebuje hovoriť verejne o svojich citoch. Učiteľka sa ho s rovnakým kľudom opýtala: „Prečo?“ Opäť ticho. Oslovený s ľahkým úsmevom hľadel kamsi do okna a jemne si poťahoval bradu. Striaslo ma. Spomenula som si na výjav z akéhosi filmu, kde sa s identickým úsmevom nejaký fanatický mullah díval na kameňovanie žien.
Nasledovala šuchotavá myšia žienka s vetou o tom, ako z lásky obetovala všetkého manželovi. Zisťujem, že kombinácia infantility so samaritánskym pátosom na mňa posobí veľmi iritujúco. „Kto dá všetko, nikdy zato dosť nedostane „ , zarecitujem francúzsky. „Ako to myslíte?“, spýtala sa učiteľka. „Kto zoberie všetko , dovolí aby sa kvôli nemu niekto absolútne obetoval, nemože milovať. Je to egoista a tí nevedia, čo je to láska k inému človeku.“ Ženička sa mňa vyjavene hľadela. Ticho a úžas. Pozbierala som odvahu:“ Ja som tu už pol roka a nechápem, ako tu žijú mladí ľudia, keď som ešte nevidela vedľa seba kráčať chlapca a dievča, držať sa v parku za ruky, alebo sa zabávať na nejakej diskotéke.“ Bolo to také plagátové vyhlásenie. Milujem provokácie.
Nasledovala neočakávaná reakcia. Ako pri vypustení výfuku. Pozerajú na mňa s uľahčením a vďakou. Za odvahu? Za úprimnosť? Bolo mi ich ľúto. Čo sa stane, ak niekto poruší pravidlo zhovárať sa s chlapcom v škole na chodbe, alebo kdekoľvek inde? Všetci takýto akt vzbury sledujú a komentujú, všetci o tom hovoria, akoby sa stalo niečo skutočne neobyčajné. Ak sa vzoprie syn, alebo dcéra voči dohodnutému sobášu, rodina ho vyobcuje. Odoprie prístup. „No a?“ , pýtam sa zvedavo. „To je všetko. Trest najvyšší. Neveľmi chápem, čo všetko to pre postihnutého znamená okrem ortieľa smrti, ktorý môže vyniesť miestna džirga za súhlasu rodičov. Ale takto sa rieši neposlušnosť vačšinou v provinciách Sindh a Balučistán.
V Pakistane podľa všetkého mladí ľudia veľmi zriedka žijú samostatne, vačšinou s ďalšou rodinou a preto tá hroza z predstavy, že niekomu sa odoprie tak dôležitá životná potreba.
Nové generácie však už povačšine majú prístup k masmédiám a získavajú realistickejšie predstavy o inom živote. Čím vyššia životná úroveň, tým sú informovanejší. Narastá tak napatie z všadeprítomného vzdoru. Jeho centrami sú mestá a mestské obyvateľstvo. Náboženskí lídri chápu a vykladajú si túto túžbu po zmenách po svojom. Obviňujú Ameriku a Západ z invázneho útoku na svoje hodnoty, ktoré oni reprezentujú a cez ktoré majú v spoločnosti isté postavenie a moc.
Znelo to v každom prípade neveselo. Mladík v červenom tričku a dlhovlasá kráska unisono tvrdia, že láska je pre starších a skúsenejších. Trinásta komnata.Vzťahy bez citov, city bez šance. Láska ako obscénny artikel, s ktorým slušní ľudia nemajú nič spoločné…Čo všetko plodí sexuálna deprivácia a segregácia sú otázky, na ktoré sa nebude odpovedať ľahko. Tým ťažšie, čím dlhšie bude trvať mlčanie.
Hodiny francúzštiny nemôžu byť bez rozhovorov o láske, kráse a radosti. Lebo patria k sebe a patria k ľuďom.