V poradí štvrté vyhlásenie výnimočného stavu počas 60. ročnej histórie štátu, ktorý vznikol po rozdelení Indie v roku 1947 , do istej miery ilustruje Marxou poučku o opakovaní dejín v meniacich sa formách. Bežný život samozrejme od soboty 3. novembra nie je žiadna fraška, ale je vzdialený dramatickým predstavám, šíriacich masmédiami tak dokonale, že denne otváram množstvo mailov od známych. Sú plné obáv a otázok. Je ale pravdou, že akákoľvek vláda, ktorá siahne po takýchto prostriedkoch má eminentný záujem na tom, aby všetko vyzeralo normálne a bezpečne.
Ľudia masovo nakupujú satelitné taniere, lebo súkromné televízne kanály sú stále vypnuté, občas z mobilov mizne signál. Vychádzajú však denníky, kde čitatelia, či už v urdu, ale aj v angličtine, môžu nájsť akékoľvek informácie, komentáre, dokonca aj klebety o tom, že armáda drží prezidenta v domácom väzení, alebo že sa chystá opustiť krajinu. Jeden z najhlasnejších opozičných politikov, Imran Chán, chŕli na Mušarrafa síru z domáceho väzenia v Láhaure. Stačí si prepnúť na BBC. Na maili mám zbierku rôznych dokumentov, počínajúc politickými vyhláseniami opozičných strán, až po rôzne výzvy k odporu. Rozoslali ich na rôzne adresy do celého sveta. V dobe internetu je skrátka akákoľvek izolácia naozaj problémom.
Mesto je obsadené vojakmi a jediný problém, ktorý mi naháňa zimomriavky sú problémy s dopravou, vládna časť je uzavretá a tak sú okolité cesty takmer zablokované. Dostať sa odniekiaľ niekam trvá dva krát tak dlho. Bezpečnostná zásada číslo jedna je vyhnúť sa vojenským, či policajným autám, alebo autobusom. Sú teraz najčastejšie terčami sebevražedných útokov. A vy sa bez ohľadu na výnimočný stav môžte nájsť v nepravý čas na nepravom mieste.To, čo sa javí celkom mierumilovne na prvý pohľad, má trpké dôsledky na reputáciu štátu i stav jeho vládnucich elít. Tí, ktorí podporovali a dôverovali prezidentovi na otázku, čo ďalej, len bezradne krčia plecami.
Mocenské krížovky
Pre odpoveď na otázku, prečo sú civilné vládnuce štruktúry v Pakistane neustále prostredníctvom pučov nahradzované armádou, si treba zájsť do histórie, obdobia vzniku štátu. Do vienku dostal neľahké vlastnosti. Jeho zakladateľ Muhammad Ali Džináh bol presvedčený sekularista, právnik, vzdelaný v britských školách, dokonca ani nehovoril urdsky. Jeho predstava sekulárneho štátu, ktorý by slúžil všetkým indickým muslimom sa snažila spojiť sekulárne s náboženským, čo sa v prípade islámu ukázalo ako veľmi zložité aj z toho dôvodu, že na severe vtedajšej Indie žili rôzne islámske náboženské sekty – okrem väčšinových sunnitov i šíti, na severe liberálni izmaeliti, ale aj veľký počet kmeňov, kde náboženstvo absorbovalo množstvo tribálnych tradícií. Vzájomná nevraživosť vládla aj medzi ostatnými náboženstvami.
Postkoloniálny poriadok, založený na jasne určenej hierarchii a privilegovanej vrstve s osobitým postavením po odchode Britov rýchle nahradili domáce elity, ktoré sa snažili uchrániť si svoje nové a poväčšine výnosné postavenie. Prevládajúce poľnohospodárstvo držalo pri živote feudálnu elitu majiteľov pôdy, naviac z Indie do Pakistanu utieklo pri delení množstvo muslimských aristokratov ( tradične od doby Mughalov, dynastie vládnucej Indii od 16. storočia) a výmenou za svoje majetky v Indii dostali pôdu v Pakistane. Feudalizmus, kde absentoval mechanizmus odovzdávania moci riešil svoje problémy s novými vládcami vždy vojnami. Každý feudál teda mal vlastnú armádu a podľa potreby ju používal. Túto líniu militaristickej tradície, doplnili i britské záujmy, strach pred šírením ruského vplyvu a snaha kontrolovať Afganistan, ktorý však nikdy neovládali. Feudáli s armádou vytvorili mocnú alianciu a ako to už býva, nie vždy sa dohodli.
Prvý krát vyhlasuje výnimočný stav v roku 1958 prezident Iskander Mirza. Má problémy s ústavou, chce ju inak a novú , čo samozrejme chce čas a najmä nejaký štandartný postup. Vyhlási teda výnimočný stav a za administrátora menuje generála Ajjúb Chána. Ten ho vzápätí zosadí a sám sa stáva prezidentom, scenár, ktorý sa opakuje v Pakistane s nezničiteľou energiou precedensu. Jeho prostredníctvom sa riešia kopiace problémy. Nasleduje rok 1969, kedy dokonca generála Ajjúb Chána odstraňuje ďalší generál Jahya Chán, tiež prostredníctvom výnimočného stavu. Do tretice oplýva použitím tohto inštitútu generál-prezident Zia ul-Hak.
Generálne starosti charizmatického generála.
Medzi rôznymi politickými reklamami sa v jednom z denníkov objavil portrét prezidenta Mušarrata so zdvihnutým ukazovákom. Nad ním bol nápis: Negeneralizujte! Porozumenie však tiež má svoje hranice.
Vyhlásenie výnimočného stavu schvaľovali len predstavitelia vládnucej strany PML (Q), ktorým sa Mušarrafova snaha dohodnúť sa s Benazir (PPP) ani trochu nepáčila a tak v podstate na istý čas zvrátili smer pre nich nepriaznivých udalostí. Uľavilo sa zrejme i predstaviteĺom armády, pre ktorú boli nepokoje okolo Najvyššieho súdu, jadro terajších problémov a oficiálny dôvod vyhlásenia výnimočného stavu, nepríjemným oslabením.
To, čo sa zatiaľ udialo, je odvolanie nepohodlných sudcov Najvyššieho súdu, vymenovanie nových , ktorí majú zložiť prísahu a následne legitimizovať prezidentovo zvolenie. Časť sudcov prísahu už zložila, časť odmieta. Problém, na ktorý poukazujú spočíva aj v tom, že podľa ústavy generál, najvyšší veliteľ ozbrojených síl nemá právo vyhlasovať výnimočný stav, to môže urobiť len civilný prezident. Generál môže vyhlasovať len stanné právo. Dvojité Mušarrafovo postavenie je teda do značnej miery legislatívny problém. Najvyšší súd riešil pred vyhlásením výnimočného stavu vyše stovky podnetov na túto tému.Termín vypísania volieb sa rôzni, od odkladu na niekoľko rokov, až po dodržanie januárového termínu. Scenár obsahuje i možnosť vymenovania dočasnej vlády na čele s Benazir Bhutto. Tá by mala viesť krajinu do najbližších volieb.
Aká však bude definitívna verzia udalostí nikto nevie. Koho bude v prípadných voľbách voliť príslušník strednej triedy s demokratickými názormi na usporiadanie spoločnosti ? „ Nepoznáme volebné programy terajších politických strán, akákoľvek možnosť vytvoriť nové politické strany je v diktatúre obmedzená, ľudia sa boja a nedôverujú. Toto nie je ovzdušie, kde vznikajú rôzne názory a plány. A je na míle vzdialené skutočným podmienkam pre vznik akýchkoľvek demokratických štruktúr“, tak znie jedna z odpovedí, ktoré si budem pamätať. Robiť správne a všetkými odobrené kroky je v tejto situácii takmer nemožné.
Dôsledky vyhlásenia výnimočného stavu sa objavili hneď v úvode následujúceho týždňa. Pondelok 5.11. dostal prívlastok čierny, na burze v Karáčí zaznamenali najhlbší historický pád akcií a paniku medzi zahraničnými investormi.
Vyzývanie k pouličným protestom bývalého predsedu Najvyššieho súdu Iftichara Čódryho a tiež Benazir Bhutto v čase zákazu, je snahou vylákať do ulíc aj armádu, čo je nebezpečná hra s ohňom a hazard s ľudskými životmi. Tie nemôže obetovať žiadna moc, ani tá, ktorá o sebe tvrdí, že je demokratická.