Reklama
 
Blog | Viera Langerová

Správa zo severu: mlčať- zlato

       Presídlenie z Pakistanu do Estónska kľudne môžem označiť ako „dramatickú zmenu“.Vírenie náboženských a vojenských bubnov vystriedalo ticho a šumenie mora. Plávu na ňom kačky a labute, okolo poletujú čajky. Bývame v parku s palácmi, jazierkom s fontánami a ostrovčekom, kde počas hyper romantických večerov vyhráva kvarteto. Čo si môže človek, zvyknutý sedieť v akomkoľvek verejnom priestore s pohľadom hypnoticky upretým k dverám a „bezpečnostným únikovým plánom v duši“ viac priať? Na vychutnávanie idyly však musíte mať bunky. Moja dávka každodenného dobrodružstva bola taká silná, že som začiatkom jesene, keď sme do Tallinu dorazili, vykazovala  príznaky abstinencie.

             S poklesom hladiny adrenalínu sa človek konečne môže trochu poohliadnuť okolo a glosovať tento malý (1milión 300 tisíc obyvateľov), ale hrdinský svet, ktorý dokázal prežiť pod Dánmi, Švédmi, Nemcami i Rusmi. Odspievali im svoje. Zborová pieseň zamračených davov sa tu stala efektívnou zbraňou. Lúčenie so Sojuzom prebehlo za Spievajúcej revolúcie. Toľko z toho, čo je vidieť, čo je povznášajúce, má pátos i dejiny.

            Existujú však aj iné zbrane , o ktorých sa hovorí menej a svoj vytríbený mediálny obraz nemajú, lebo by to ani akosi nešlo. Nie je to ani emocionálna vlažnosť pod značkou “garjačie estonskie parni“ (horúci estónski chlapci), ani pomalosť, vysmievaná v desiatkách vtipov. Je to mlčanie.

          Udržiavať spoločenskú konverzáciu pri stole, ak váš partner nie je nato trénovaný, je utrpenie. Po desiatich minútach si pripadáte ako dotieravý hmyz. Zapotene v duchu listujete všetky osvedčené témy, na ktoré by sa snáď mohol dotyčný chytiť. Ak nereaguje ani na počasie, psov, huby a brusnice, neostáva nič iné, len spadnúť rezignovane do seba, prepnúť na angličtinu, alebo ruštinu a uchytiť sa v nejakom okolokrúžiacom rozhovore .

Reklama

            Mojim prvým „terénnym výskumom“ sa teda stal fenomén spoločenského ticha. Neomylným vodítkom pre prvé uchopenie tejto zvláštnosti, je pre tých , ktorí si môžu pamätať svojich dedinských starých rodičov, chovanie pri stole. Jedlo bolo tichým rituálom a platilo, kto veľa rozpráva, málo pracuje. Vo svetových príručkách nonverbálnej komunikácie, lebo tam mlčanie patrí, sa  roľnícky aspekt ticha ignoruje. A my máme o tichu toľko čo povedať! Patrilo k neodmysliteľným znakom odpočinku, pravdaže po dobre vykonanej práci. Relaxujúci gazdovia si tak navzájom mlčky schvaľovali právo na ničnerobenie, ako odmenu. Ticho sa v chalupe čakalo, kým sa zotmie a môže zasvietiť.Alternatívou  ticha, bola modlitba, alebo spev. Ja si na nejaké dialógy dedka s babkou  veru nepamätám.

      O význame ticha sa rozsiahlo píše v súvislosti s dvoma kultúrami – ázijskou a škandinávskou. V tej prvej je ticho prejavom úcty, vzájomnej harmónie s ostatnými. Kdesi sa dočítam, že “ po tichu nasleduje reč, po reči ticho, zapadajú do seba ako princípy  jing a jang.“  Mlčanie je v Ázii aj  prejavom skromnosti. Japonci veria, že človek, ktorý bez pauzy hovorí, nedáva svojim slovám dostatočnú vážnosť a môžte čakať, že z neho  nezodpovedne vypadne čokoľvek. Kto mlčí, ten rozmýšľa.

      Škandinávia spája mlčanie so samotou, prírodou a priestorom. „ Je jedno, či ste bohatý, alebo chudobný, v lese nájdete vždy pokojné ticho a čerstvý vzduch, ktorým potrebujete  naplniť dušu“, píše mladý švédsky cestovateĺ.  Ticho Škandinávcov spája, symbolizuje pre nich  spoluprácu a pôsobí aktivizujúcim dojmom. Estónci, ako jeden z pobaltských národov (á propos, patrili k nim aj Prusi, ktorých Nemci germanizovali) majú najbližšie k Fínom. Ich prapra…rodičia spoločne dokočovali od Uralu.

      No neviem. Ktosi mi tu s nadšením rozprával, že je celkom bežná situácia, keď príde kamarát navštíviť kamaráta, vypijú spolu pivo a rozlúčia sa. Bez jediného slova. Na ceste loďou do Helsínk som sedela v reštavrácii. Zahliadla som akéhosi muža, ktorý si sadol k vedľajšiemu stolíku. Keď som sa v prístave zdvihla, zistila som, že pri stole sedelo sedem chlapov, pili pivo a dve hodiny mlčali.

       Aj napriek mlčanlivému dedičstvu slovenskej dediny  u nás došlo k značnému civilizačnému posunu,  skrátka rozprávame sa radi. Mlčanie je prejavom  ak nie odporu, tak nevychovanosti určite. Spájame mlčanie s absenciou a v prípade prirovnania „mlčíš ako zarezaný“ dokonca so smrťou. Naša chemikárka na základnej škole zvýšeným hlasom deklamovala výzvy k monológu žiaka  používajúceho dlhé pauzy  slovami „lezie to z teba ako z chlpatej deky“. S nejakým skromným Japoncom by ju asi porazilo.

      Vzhľadom na  obdivuhodne výkonnú ekonomiku  severných zemí  a Japonska sa ale budeme musieť zamyslieť. To mlčanie je možno naozaj spojené s efektívnym pracovným  výkonom. Veď to nakoniec tvrdili aj naše babičky. A s Estóncami, keď vytiahnu fľašku Vana Tallinn, si treba radšej zaspievať.

Písané pre online časopis www.inland.sk