Hlavné mesto Pakistánu opúšťame v polovici júna. Mesto je vyprázdnené, všade sú policajti a vojaci, cez hlavné dopravné ťahy sú preložené obrovské kontajnery. Ich firemné nápisy, veselé i praktické, dodávajú celej situácii surrealistický nádych. Tam, kde ešte pred niekoľkými rokmi stáli na policajných postoch len vrecia, naplnené pieskom, sú už dnes betónové standy. Stoja na nich guľomety. Bezpečne už bolo.
Je práve po útoku na dánsku ambasádu. Auto, naložené výbušninou malo dánsku diplomatickú značku a prešlo kontrolou na začiatku ulice. Uprostred cesty je v asfalte veľký kráter, končeky konárov stromov okolo dymia a padajú z nich trsy trávy. Všade sa váľajú kusy skla, kovových zárubní. Keď si všimnem prvú krvavú topánku, ďalej nemôžem. Pred bránou ambasády zahynul chlapček, ktorý čakal na svojho otca. Žiadal o víza. Práve vošiel dovnútra, keď sa ozval výbuch.
Mesto je prázdne aj kvôli hroziacim davovým protestom. „Mušarraf go!“ , počujem kdesi zďaleka. O pár mesiacov sa povel vypĺňa. Pokúšame sa so šoférom predsa sa len dostať kamsi, kde na mňa čakajú. Lúčim sa a želám všetkým odvahu a opatrnosť.
Naša posledná rozlúčka je v hoteli Mariott. Kývem na pozdrav hlavou strážcovi v bielo-červenom tradičnom obleku. Po takmer piatich rokoch tu poznáme ľudí a orientujeme sa bez mapy. Bývali tu všetky oficiálne návštevy, recepcie k štátnym sviatkom, bola tu najlepšia cukráreň v meste a množstvo ďalších reštavrácií i kaviarní. Sadnúť si na kávu s kamarátkou niekde v meste hrozilo nepríjemnosťami, prinajmenšom okukujúcimi mužmi, ktorý boli všade v silnej prevahe.
Vo foyeri bolo veľké piano a kedysi tam hrávala po večeroch malá maďarská pianistka. Jej love story so synkom miestnych boháčov kolovala po Islamabáde. Keď ho prišla do Maďarska predstaviť svojim rodičom, opýtal sa zhrozene v akomsi sídliskovom byte, kde je jeho kúpelňa.
Bolo to miesto módnych prehliadok. Nikdy nezabudnem na jeden zo svojich prvých večerov po príchode do Pakistanu v roku 2003. Vystrašená prísnym diktátom toho, čo všetko sa musí zahaliť, som sa vybrala do Crystall Hall na prehliadku modelov známej tureckej návrhárky. Na záver bolo vrcholné defilé, modely inšpirované sultánovým háremom. Modelky pózovali v nádherných róbach, odhaľujúcich všetko a ešte viac, keď sa odrazu medzi nimi objavila čierna žena v nikábe. Prešla hrozivo po móle, na konci zastala a s dramatickým gestom zo seba zhodila čierny závoj, zmeniac sa jedným šmahom na krásneho pestrého motýľa. Potlesku nebolo konca kraja. Diváci, ako inak, prevažne muži, vyskočili zo stoličiek a revali nadšené bravó. Na druhý deň bol v novinách článok o obscenitách a vulgaritách, nehodných islámskych bratov. Turkom však nikto pred brány ambasády náklaďáky s výbušninami neposielal.
V rámci dobročinnej akcie som sa po mólach so svojimi kamarátkami preháňala i ja, v skvostných šatách Fauzie Kasuri. Fotka s pózujúcou skupinkou z celého sveta, so šťasnými úsmevmi a tisícami pre pákistánskye siroty. V pozadí nápis Mariott. Spomienka z najmilších.
Našou susedkou bola dcéra pána Hašwaniho, majiteľa reťazca Mariott, jej syn chodil s mojim synom do triedy. Stretávali sme sa na rodičovských združeniach. Volal sa po nej jeden z barov.
Dôverné zvuky, búchanie dverí prichádzajúcich áut, elegantné pozdravy personálu, večne prítomný hlavný manager, potriasajúci ruky príchodzím, tiché tóny klavíru, kroky po mramorovej podlahe, to všetko nemohlo byť v ten večer iné. Početní hostia obsadili všetky sály, začínal iftar, prvé jedlo po západe slnka v posvätný mesiac Ramadán.
Na nákladné auto si po nešťastí spomenú niektoré hliadky. Polícia dokáže zrekonštruovať trasu nákladu smrti. Najdlhšia trvala po Margalla Road, mojej obľúbenej ceste pri prechádzkach so psom. Chodili sme vždy k večeru, už nebolo tak horúco.
Pri smutných televíznych záberoch prijímania rakvy s telom tragicky zosnulého českého veľvyslanca Iva Žďárka mi syn oznamuje najnovšie správy: zatvorili medzinárodné školy v Islamabáde, Láhaure i Karáči. Všetky dostali výstražné listy. Nikto nechce riskovať, že sa obrovský kráter zopakuje o pár kilometrov ďalej.
Viem ako im je. Na tú hojdačku úvah, kde sa vzájomne pretláča zvieravý strach s odporom voči hystérii, viera v šťastie a akýsi optimistický fatalizmus s kŕčovitou snahou neurobiť nič, čo by sa dalo označiť ako risk, unavená potreba relaxovať s večne striehnucími inštinktami, zatlačenými kdesi do podvedomia, na to sa nezabúda. Najmä ak ide o deti.
V Mariotte zhoreli nielen ľudské životy. S hotelom, ktorý bol jedným z mála svetských miest v Islamabáde, sa zmenila na popol i nádej, že sa niečo dá ešte zmeniť, že svet, ktorý nedáva šancu nielen iným, ale ani sám sebe, má ešte nejaké zábrany.
Napriek akejkoľvek falošnej hre na náboženské pohnútky sú tí, čo sobotňajší večer naplánovali, dobre platení žoldnieri, profesionálny stroj, plánujúci a vraždiaci. A ich zoznam miest smrti zďaleka nie je úplný.
( uverejnené v časopise Týždeň v septembri 2008)