Kult smútku sa odvíja samozrejme od náboženstva, osobitej charakteristickej črty šíítizmu, plného tragických udalostí, najviditeľnejších počas osláv mesiaca Muharramu, kedy si šííti pripomínajú smrť mučeníka Hussaina v bitke pri Karbale (dnešný Irak), dnes posvätnom pútnickom mieste. Osobitá forma melanchólie vychádza aj zo súfijského mysticizmu, ktorý bol islamizovanej Perzii blízky. Smútok je vyjadrením márnej túžby byť bližšie k bohu.
Tieto výjavy z náboženskej histórie sa v priestore dnešného Iránu premietajú do vojnových obrazov so širokým registrom, od konfliktu s Irakom až po bombardovanie Gazy izraelskou armádou z decembra 2008. Všetko samozrejme s pozorne komponovaným ideologickým zámerom. Vo Filmovom múzeu sa pri prehliadke môžu návštevníci rozhliadnuť po samostatnej expozícii novovytvoreného žánru tvz. svätej obrany (holy defence). Vznikol pár rokov po vojne s Irakom a jeho účelom je vyjadriť náboženskú a národnú identitu národa. Väčšina vojnových filmov teda vzniká v zmysle týchto intencií, združujúcich náboženský pátos, v ktorom nechýba dôraz na utrpenie a hlásanie národnej jednoty, spoľahlivo podporený vytváraním obrazu spoločného nepriateľa. Tým však od istého času už nie je Irak. V súvislosti s vojnou z roku 1980 sa hovorí oficiálne o vojne, vnútenej Západom. O takejto stratégii svedčia i filmy. Kým minulého roku sa v súťaži domácich filmov premietal príbeh o nenaplnenej láske medzi krásnou, ale záhadnou Iračankou a mladým nosičom na hranici medzi oboma krajinami, Medzi oblakmi, tohto roku sa pohľad na Irak zdramatizoval. Myš, režiséra Shaheda Ahmadiou rozpráva o irackom novinárovi, v čase obsadnia Američanmi. Počínajú si hrubo a bezohľadne, lovia pomyselných nepriateľov a kruto ich vo svojich väzniciach mučia. Uväznia aj novinára a vytrpí si svoje. Odpoveďou je „spravodlivá odplata“, film končí s novinárom za volantom, v aute plnom výbušnin. Pred ním leží americký vojenský tábor. Aj keď ide o vážny film, americký nepriateľ je karikatúrou, vzbudzujúcou úsmev.
Dvadsiatka vybraných filmov, ktoré zhliadli hostia festivalu, odráža priemet tém a ich ídeový základ, kotviaci v ideologických potrebách náboženského režimu.V značnej miere ovplyvňujú žánrové spektrum filmov aj ich dramatický potenciál.
Rodinné drámy.
Je to naširšie empoli súčasného filmu, oplývajúceho problémami zdravotnými, či finančnými, nezriedka zasadenými do dedinského prostedia. Vo filme Prázdna stolička sa manželskému páru predčasne narodí dieťa, je hluché a slepé a lekár radí jednoducho odpojiť ho od prístrojov. Radia sa s imámom a ten trvá na uchovaní života. Muž navštevuje ústav s handicapovanými deťmi, všetko natáča na video o doma demonštruje šokujúce zábery manželke.
V Dlhej nočnej samote sa mladá žena s vážnou chorobou snaží hľadať akési východisko zo svojho ťažkého stavu, neustále mizne bezradnému manželovi do rušných ulíc. Pokoj nachádza v mešite, kde objaví dievčatko. Stratilo sa matke a tak sa jej ujme. V závere prichádza matka a odvádza ho, žena však cíti, že jej zdravie sa zázračne zlepšilo.
O rodine s handicapovaným synom hovorí film Čas milovať. Rodina sa snaží neskaziť detstvo druhému, zdravému synovi a chorého izolovať. Ukáže sa však, že handicapovaný chlapček je šikovnejší ako ten zdravý. Ujíma sa ho spolužiak prvého syna a doučuje obidvoch. Nakoniec postihnutý dokazuje, že je natoľko chytrý, že môže chodiť do školy s ostatnými, napriek odporu svojho brata.Všetko končí podľa očakávania zmierením každého s každým. Komickú stránku nedostatku financií zobrazuje film Bez koruny Hamida Nematollaha.
Na vidieku sa odohráva film Mi zaak . Dedina zorganizuje sobáš dvoch sirôt.Dievča otehotnie a všetci čakajú na dieťa, ktoré nie a nie sa narodiť. Iránski kritici konštatujú, že filmy z dedinského prostredia boli módne v 80. rokoch, dnes publikum dáva prednosť príbehom situovaným do mesta.
Variáciou na príbeh lásky bez šancí je Heiran. Dedinská dievčina sa zamiluje do Afgánca a tvrdohlavo za ním uteká do mesta. Tam sa pár zosobáši, ale ukáže sa, že chlapec nie je študent miestnej univerzity, ale živí sa ako ilegálny robotník. Narodí sa im dieťa a chlapca deportujú do Afganistanu. Za autobusom beží nešťastná matka s dieťaťom na rukách.
Rozchodmi a opätovnými stretnutiami sa zaoberá poviedkový film Raj, peklo, očistec.V prvej sa muž a žena stretávajú po dlhej rozluke, v druhej muž spomína na svoju prvnú lásku a v tretej sa ovdovelá žena pokúša pokračovať v manželovej profesii.
O kategóriu vyššie než spomenuté filmy tvz. stredného prúdu, sa pohybujú Páv bez peria a Dvadsať. Vyčleňujú sa sústredene vyrozprávaným príbehom s psychologickou drobnokresbou hrdinov, vzdialné od tradičných a overených melodramatických šablón, nezriedka podfarbených náboženským akcentom.
Postavenie vdovy je v Iráne neľahké, spoločnosť očakáva, že sa s ňou ožení brat zosnulého, čo spôsobuje vo vzťahu k prvej žene nemalé problémy. S vdovským statusom statočne bojuje hrdinka filmu Páv bez peria. Živí sa so svojim synom chytaním vtáčkov v poli. Tovar od nej odkupuje miestny vyvrheľ. Na scéne sa objavuje aj jej dávny ctiteľ, na ktorého padá podozrenie, že jeho džíp zabil manžela hrdinky. Nakoniec sa ukáže, že príčinou smrti bol spor s výkupcom vtákov, tajným obdivovateľom jeho ženy.
Príbeh starnúceho majiteľa malej reštavrácie, ktorý sa rozhodne ju zo zdravotných dôvodov zavrieť, je štúdiou vzťahov medzi jednotlivými postavami. Skromná existencia zamestnancov je ohrozená a tak sa snažia zachrániť, čo sa dá. Film Dvadsať je debutom mladého režiséra, ktorý preukázal schopnosť vystavať dôsledne drámu ľudí, zápasiacich o životné minimum. Osamelá žena s dieťaťom bez strechy nad hlavou, kuchár s ochrnutou rukou i jeho žena, predstavujúca hybnú silu záchranného mechanizmu i dvojica čašníkov, z ktorých jeden sa snaží stať hercom, sú obrazom neradostného sveta, kde sa viac smúti, ako oslavuje. Majiteľ reštavrácie unavene konštatuje, že radostné oslavy vystriedali smútočné stretnutia pozostalých. Aj keď na konci filmu umiera, stane sa tak uprostred veselej svatby jedného z pomocníkov a osamalej vdovy s dieťaťom.
Takmer úplne, okrem filmu Heiran, v tohtoročnej zbierke chýbali filmy o láske s prekážkami, ktoré boli obľúbenými témami v minulých rokoch, ako varianta tradičných príbehov nešťastnej lásky. Tá mala v perskej podobe len výnimočne šťastný koniec. I keď v iránskych filmoch nikdy o nejaké búrlivé prejavy emócií medzi mužom a ženou nešlo a ešte stále platí, že sa nemôžu na plátne dotýkať, výber pre zahraničných pozorovateľov sa týmto filmom vyhol v snahe propagovať to, čo považuje za prijateľný vzťah medzi oboma pohlaviami. Rodinu považuje náboženský štát za základnú jednotku svojej stability, čo je evidentné i vo filmoch. Osamelé ženy sú takmer spravidla nešťastné vdovy, ktoré zápasia o prežitie.
Lokalizácia príbehov takmer výlučne do rodiny svedčí o potrebe a možno aj nutnosti zúžiť spektrum problémov filmových príbehov. Do širších spoločenských, politických, či existenciálnych súvislostí sa tieto filmy púšťajú len veľmi zriedka. Často absentuje hlbší psychologický portrét hrdinov a rozprávanie sa pohybuje na úrovni mravoučných príbehov.Aj na tomto skromnom počte filmov je možné hierarchizovať závažnosť problémov, ktoré hrdinovia riešia. Na prvom mieste stojí dieťa a jeho centrálna pozícia v rodine. Alebo ho niet a pár rieši neplodnosť ženy, alebo sa narodí postihnuté. Umelecko- ídeovým ťažiskom filmu sa potom stáva zobrazenie utrpenia zúčastnených.
Akčné filmy
V produkcii filmov tohto žánru je evidentná snaha pritiahnuť do kín masové publikum. Pri listovaní filmovým časopisom International Film a čítaní minirecenzií je zaujímavý dôraz na filmové hviezdy. Sú ťažiskom akéhokoľvek žánru a ich prítomnosťou sa hodnotí úspešnosť režiséra.
Vo filme 14 karátov režiséra Perveza Shahbaziho sa objavuje jeden z najobľúbenejších a veľmi často obsadzovaných hercov súčasného iránskeho filmu Mohammad Reza Foroutan. V tomto filme predstavuje majiteľa zlatníckeho obchodu. Dozvie sa, že z väzenia prepustili človeka, ktorého udal polícii, lebo mu priniesol ukradnuté zlato. Domnieva sa, že sa mu príde pomstiť a tak koná. Keď sa domnelý zločinec objavuje pred jeho obchodom, v strachu sa zbalí, naloží do auta svoju milenku a snaží sa ujsť. Cesty sú však zasypané snehom, film sa odohráva v horskom mestečku Ardebil pri hraniciach s Tureckom. Muž zaviazne na ceste a zhodou okolností takmer príde o život, keď chce obísť cisternu s benzínom. Ukáže sa však, že zločinec chcel nájsť svoju dcéru a pokúšal sa v obchode kúpiť preňu zlatú retiazku.
Šepot Budhu sa odohráva v afghánskom Bamjáne, pracovník humanitárnej organizácie Červený polmesiac sa snaží odviezť pomoc do vnútrozemia. Pod autom však vybuchne mína, z kopcov ho ostreľujú partizáni a tak sa musí do bezpečia dopraviť i s chlapcom, ktorý ho sprevádza, sám. Po ceste narazia na učiteľku s deťmi a keď oslobodia uväzenené dievča, spácha samovraždu. Zapáli sa im pred očami Po dramatických udalostiach dorazí do bezpečia.
Filmový spravodaj uvádza, že režisér film Hossein Ghasemi Jami využil prítomnosť Abbása Kiarostamiho a poprosil svojho dávneho priateľa, aby režíroval poslednú scénu filmu.
Pátranie po zmiznutom mužovi sa odohráva v detektívnom príbehu Tvárou v tvár. Skúmanie jeho minulosti v dlhých retrospektívnych scénach ukáže hazardéra, neverného svojej žene s mladou milenkou, aj keď hrá napovrch rolu dôstojného človeka. Ukáže sa, že ho zabil milenec jeho milenky. V podobnej spleti motívov a vrážd sa pohybuje aj film Zvuky. I v tomto hľadá svojho muža manželka. Toho pre zmenu zabil jej bývalý muž.
Akékoľvek komerčné projekty sú pre diváka zvonku dosť ťažko spolknuteľnou pilulkou. Žiadajú predovšetkým všestranný profesionalizmus a dostatočné financovanie. Toho sa im poväčšine nedostáva.
Ďalší z obľúbených žánrov, historický film až na projekt Kráľ Šalamún, tohto roku absentoval.
Rozprávky
Známa režisérka Tahmineh Milani (Dve ženy, 1999, Stratená polovica ,2001) sa v tohtoročnej vzorke predstavila filmom Superstar, jednoduchým príbehom zbožňovaného herca, ktorému sa do cesty pripletie mladá dievčina. Prezradí mu, že je jeho nemanželská dcéra. Zmení mu život k lepšiemu a zmizne. Keď po nej začne pátrať, zistí, že vlastne ani neexistovala. Jej meno je Ferešteh – anjel.
Nebeské paralely má i film Kúsok neba . Malému chlapcovi sa zjaví anjel a daruje mu kúsok neba. Jeho rodina je biedna a tak sa cenného tovaru v podobe kúska plátna, zmocní podnikavý strýko, predá ho miestnemu špekulantovi a ten s ním obchoduje ďalej. Skončí v rukách iného podnikavca. Ten prenajme priestor a za prístup k nebeskému kúsku, inkasuje nemalé prostriedky. Dom, sľúbený za predaj „kúska nebies“ je určený k demolícii a tak nemá rodina opäť kde bývať. Anjel to však takto nenechá a potrestá všetkých podnikavcov.
Zásah nadprirodzených síl, či už v rovine rozprávkových fantázií tvorcov alebo jednoducho v tieni mešity, za pomoci rady imáma, alebo iného duchovného, ako ďalej žiť, odráža najviditeľnejšie v rodinných drámach, vplyv vládnucej náboženskej moci. Od tvorcov žiada predovšetkým produkciu „spirituálneho filmu“.
Otázkou, na ktorú asi neexistuje jednoduchá odpoveď sa týka absencie všetkého čo najmä v 80. a 90. rokov oslnilo filmový svet a dodnes sa sporadicky objavuje na festivaloch. Tieto filmy sa radikálne odlišujú od väčšiny toho, čo môže zahraničný návštevník festivalu z domácej tvorby zhliadnuť. Táto produkcia je totiž určená pre domáce kiná a tie žiadajú hviezdy – Leilu Hatami, Niki Karimi, Mohammada Rezu Foroutana, Bahrama Radana, či najnovšiu hviezdu Mohammada Rezu Golzara. Bez nich je šanca na domáci úspech mizivá. Výčitky, namierené v domácej filmovej tlači voči filmu Majida Majidiho Vtáčie cvrlikanie, ktorý úspešne obišiel festivaly a veľmi dobre sa predáva, bol nedostatok známych mien a taktiež podceňovanie mestského prostredia. Majstri, Abbás Kiarostami, Mohsen Machmalbaf, či Jafar Panahi sa síce v Iráne rešpektujú, ale s ich filmami sa stretnete len veľmi zriedka. Snažia sa domáce festivaly obísť a táto snaha je objostranná.
V prípade Mohsena Machmalbafa, ktorý žije medzi Tadžikistanom, kde natáča film a Parížom, je to komplikovanejšie. Vstup do zeme má zakázaný kvôli poslednému filmu Sex a filozofia (2005), natočenom v Tadžikistane. Napriek tomu má však spolu so svojou slávnou rodinou nedotknutú expozíciou vo Filmovom múzeu a naďalej je veĺmi populárny. Reprezentácia pod oficiálnou hlavičkou sa v zahraničí rovnako neobmedzuje.
Vo vzťahu k filmovej elite platí i pravidlo rešpektu a do značnej miery širšieho priestoru slobody slova. Majstrov však podľa všetkého nenájdete na filmovej škole, alebo na pracovných podujatiach pre mladých umelcov. Patrí im vyhradený priestor a je ťažké určiť z čiej vôle. To sú niektoré z dôvodov, prečo je sláva iránskeho filmu generačne neprenosná a medzi skupinami filmov existujú také významné rozdiely. Podstatne slobodnejšie podmienky však vládnu v oblasti súkromných spoločností, z prostredia ktorých sa vždy dá čakať prekvapenie.
Perly a perličky
To, čo do istej miery umožňuje letmý pohľad pod povrch oficiálnej tvorby je nezávislá produkcia. Nemá miesto v premietacích sálach, ale možnosť takéto filmy zhliadnuť sa občas objavuje. Kým minulého roku to bol film Miss Iran, tradične natočený príbeh o žene, ktorá príde o svojho manžela počas vyčíňania šachovej tajnej polície, a vo vojne s Irakom o syna, to bolo tento rok čosi radikálnejšie. Dôvodom pre neschválenie filmu Miss Iran bolo zobrazenie dorevolučného života, na plátne figurovali ženy bez šatiek a hral sa džez.
Pred premietnaním dokumentu Iránsky rap nám režisér, mladý, asi 30 ročný sociológ vysvetľuje, že kým jeho generácia sa úctivo snažila diskutovať, dnešná mládež si za výraz svojho protestu zvolila hudbu. „Kričia a žiadajú“, hovorí. Film sleduje niekoľko nezávislých hudobných štúdií. Svoju produkciu ponúkajú cez internet. Z 27 štúdií dnes ostalo len jedno, tvorcovia sa stiahli, alebo odišli z Iránu, najčastejšie do Dubaja, kde dnes existujú pre tvorbu lepšie podmienky. Po každom zásahu a rozprášení skupín, po čase rastie ich počet dvoj, až trojnásobne.
Z ilegálnych štúdií sa štáb premiesťnuje na koncerty za veľkej konšpirácie. Ťažisko filmu tvoria ukážky nahrávok a výpovede mladých hudobníkov. Nechýbajú tam ani mladé ženy, bez šatiek, s divokými účesmi, ešte divokejším make-upom a piercingom.Menej odvážne majú na hlave síce šatky, ale zároveň aj šiltovky. Podľa všetkého je to najväčší problém filmu. „Radili mi, aby som z filmu všetky výpovede dievčat vystrihol a film sa môže premietať.“
Texty piesní tvoria zmes protestu voči obmedzovaniu slobody a úprimného nacionalizmu, o láske k vlasti a presvedčeniu, že to, o čom spievajú je pre dobro Iránu.
Prekvapením je aj dokument o móde v Iráne Perský catwalk.Údajne ho objavili pre svet módy Iránci. Jeho hlavnou hrdinkou je mladá modelka, pracujúca v modelingovom štúdiu. Autorka filmu sa s ňou zoznamuje na polícii. Obe sú zaistené kvôli priestupkom voči predpísanému odevu.
Film je exkurziou do spôsobu obliekania v súčasnom Iráne a nechýba ani odbočka do histórie. Jeho kurióznou epizódou je výsledok cesty iránskeho šacha do Peterburgu, kde sa inšpiruje baletným predstavením. Sukničky baletiek ho zaujmú natoľko, že prikáže ženám vo svojom háreme, aby do svojho šatníka zaradili rovnakú súčasť garderóby.
Skúmanie rozporuplných názorov na rešpektovanie hidžábu v obchodnom centre so ženskými odevmi, existujúce módne prehliadky i zložitá existencia mladej modelky, vzdorujúcej otcovi, je zaujímavý pohľad do súčasného Iránu, kde sa popri iných undergroundových aktivitách konajú aj módne prehliadky.
Ďalším nemenej zaujímavým pohľadom na „módu“ v Iráne je ďalší dokument Posledná skúška. Vo svojej malej dielni prijíma zákazníkov malý staručký krajčír, pamätník ajatolláha Chomeiního. Ten mu ostal dlžný za ušitie tri tomany. Šije predovšetkým „ghabu“ poväčšine hnedý kabát, na ktorý sa nosí „labadeh“ čierny plášť z čiernej , ľahšej látky, oba určené pre predstaviteľov kléru. Musia mať osem vreciek, jedno z nich je určené ma mobil. Starček šil ghabu aj pre ajatolláha Chameneího a spomienky na túto udalosť majú i svoj historický rozmer.
Na záver
I napriek tomu, že iránske filmy, ovenčené cenami z festivalov –Strieborný medveď za najlepšiu réžiu filmu O Ellie režiséra Asghara Faradiho na tohtoročnom MFF Berlinale, Ukľudni sa a rátaj do siedmych režiséra Ramtina Lavafipoura na MFF v Rotterdame – sa na domácom festivale neobjavia, udržať si informovanosť o širšom kontexte aktuálnej iránskej tvorby nie je márnením času. Dáva povedomie o rozsahu všetkého, čo a za akých podmienok, spoločenských i materiálnych, na tejto filmovej scéne vzniká. Množstvo nových mien, objavujúcich sa každý rok svedčí o tom, že existuje dostatočný tvorivý potenciál, komunita filmárov udržiavajúca pri živote filmový priemysel. Možno to v porovnaní s Európou znie ako samozrejmosť. Pri krátkom exkurze po Blízkom východe a ostatných východoázijských islámskych štátoch je vo filme, ak vôbec jeho produkčná základňa existuje, o poznanie iná situácia.
Nezanedbateľnou devízou je pre filmového kritika i znalosť reality, pretože umožňuje rozoznávanie hodnôt kultúrnych kódov, určujúcich ako obsah, tak formu filmov.
uverejnené v časopise Kinoikon.2009