Reklama
 
Blog | Viera Langerová

Osobitosti národného filmu

          Niekedy to vyzerá tak, akoby sa snaha nevypúšťať  z ruského kultúrneho orbitu jednotlivé telesá a zaistiť  v nej obeh všetkého, čo tvorilo a tvorí  jej bohatý register, inšpirovala všeobecnou potrebou zachovať v často prazvláštnej jednote to, čo ostalo z cárskeho i sovietskeho Ruska na úrovni politickej a spoločenskej. Na prelome 80. a 90.rokov sa síce účtovalo na filmových plátnach so stalinizmom a tým, čo zanechal. Táto desivá téma, natočená v   hyperrealistickom kľúči, mala nielen výtvarné kvality, ale  čerpala z tradičných zdrojov  dušeryvnej  posadnutosti  sebaspytovaním a pokáním. Filmy ako Žena predavača petroleja (1988) Alexandra Kajdanovského, Djuba-djuba (1993) Alexandra Chvana, či  Čekista (1992) Alexandra Rogožkina, dokázali  vyvolávať atmosféru metafyzickej hrôzy a patrili k dobe účtovania.  Vidinu perestrojkového nadšenia z uvoľnenia a relatívnej slobody, však skoro vystriedali traumy z nástupu novej triedy vlastníkov. Jej rodokmeň   mal v Rusku ( ak tomu samozrejme kdekoľvek v post-komunistickej Európe bolo inak) korene v kriminálnych štruktúrach, vynárajúcich sa a formujúcich v tieňovej ekonomike, spoľahlivo fungujúcej aj za Sovietskeho zväzu. Vlna pesimizmu dôsledne odrazená vo filmoch, dostala názov „černucha“ a poväčšine sa ňou inšpirovali príbehy plné zúfalstva zo zistenia, že  kriminálne živly, voľne sa prelínajúce do tých najbohatších sfér spoločenského spektra, voľne splynuli s represínymi štátnymi zložkami a  chopili sa  aktívne moci. O čosi neskôr sa o slovo hlási komercia, ktorá či už vo forme blockbusterov, alebo sentimentálnych melodrámach á la ZSSR, získava srdcia divákov.  

Nové piesne o inom 

Reklama

          Zastúpenie žien v ruskom filme nikdy nemalo hromadný charakter. Vždy to boli skôr výnimky- režisérky Larisa Šepiťkovová, Kira Muratovová, Alla Surikovova, či Tatiana Lioznovová ( režisérka kultového televizného seriálu Sedemnásť zastavení jari) nikdy nesprevádzali skupiny kolegýň. To všetko je dnes inak. Na 46. MFF v Karlových Varoch sa svojimi filmami  v sekcii Rusko v ženskom rode, predstavilo osem režisérok a vo verejnej diskusii sme sa dozvedeli, že na VGIK-u ( najslávnejšia filmová škola v Moskve) dnes tvoria 7O % absolventov ženy. 

                     Príčiny tohto masového nástupu môžu byť rôzne, od trvajúcich dôsledkov  druhej svetovej vojny, otvorenia  spoločnosti, zbavujúcej  sa ideologického konzervativizmu, až po alarmujúci stav mužského pokolenia v Rusku, najmä na vidieku, kde je v rodinách už takmer pravidlom alkoholizmus, dosahujúci závratné čísla. Žena preberá všetky povinnosti, pracuje zároveň sa stará o rodinu. Sociálne bremeno zvýznamňuje spoločenské pozície žien a ich akčný rádius sebarealizácie. Zaujímavé je, že popri týchto významných ukazovateľoch sa v Rusku  takmer vôbec neinštitucionalizuje feminizmus ako súbor názorov na postavenie a fungovanie ženy v spoločnosti. Režisérky vospolok tvrdili, že ich feminizmus a jeho teórie ničím nepriťahujú, pretože ženy dnes necítia ani  potrebu ochrany ani zrovnoprávnenia.“Ženy sú drzejšie a bezohľadnejšie voči sebe  navzájom i voči mužom. Stačí pozorovať dievčatká už na pieskovisku. Nemajú problém tĺcť všetko okolo hlava nehlava a v dospelosti  zaútočiť opätkom priamo do tváre,“ tvrdí Larisa Sadilovová, autorka filmu Nič osobného (2007)                    

    Je to príbeh súkromného detektíva Zimina, ktorý má odpočúvať akúsi ženu na želanie jej bohatého milenca. Popletú však adresy a tak Zimin odpočúva inú ženu, osamelú lekárničku, ktorá sa potápa vo svojich všedných problémoch. Keď zistia omyl, zamerajú sa na pravý objekt, rozmaznanú  vydržiavanú blondýnku so psom. Detektív sa však  snaží prvej žene pomáhať a vznikne zvláštny vzájomný vzťah, do ktorého zasiahne jeho manželka. Všetko končí na tmavej ulici zaliatej hustým dažďom. Hĺbková sonda do  života dvoch úplne odlišných žien, konfrontovaná s postojom muža pozorovateľa, je drámou sociálneho zaradenia, obmedzených možností i šancí čosi zmeniť, pričom každý je nespokojný a hľadá únik.                    

    Ak takýto únik pred samým sebou existuje, jeho nepredvídateľnosť odpudzuje, tak ako hrdinku filmu Oxany Byčkovej  Plus jeden (2008). Jeho hlavnou hrdinkou je Máša, prekladateľka a tlmočníčka, ktorú zavolajú tlmočiť britskému bábkarovi. Pozvali ho do Moskvy na sériu workshopov  pre hercov bábkového divadla. Priletí i so svojim  spoločníkom,  papagájom a uzavretú, zachmúrenú Mašu postupne zmení, uvoľní, pripúta a hneď nato oklame s inou. Ona však rýchle pochopí, že dostala viac, ako stratila.     

                      Stratégia a taktika života  v spoločnosti, v ktorej sa nejasnosti začínajú už pri snahe pomenovať o aký druh reality vlastne ide, to sú témy  dnešných ruských filmov nielen o ženách. Je to  naozaj autoritatívny režim, po rôznymi zásterkami rekonštruujúci a vylepšujúci to, čo sa začiatkom 90. rokov zosypalo ako domček z karát? Alebo je to úvod do kapitalizmu, jeho divoká a drsná fáza, preslávená svojou bezohľadnosťou a absenciou morálnych princípov?                     

     Rozhodný a akčný ženský prototyp predstavuje ďalší film Dolná  Kaledónia (2008). Oĺga je ichtyologička, báda na brehu rieky a stará sa o svojho nezodpovedného brata.  V príbehu  režisérky  Julie Kolesnikovovej je zámena mužských a ženských charakteristík zjavná.   

                   Ruské fátum                     

     Vo filme Vtedy v provincii (2008) režisérky Kati Šagalovovej, sa herečka, jedna z množstva televíznych seriálov vracia domov k sestre. Je vydatá za  alkoholika, ktorý utrpel v jednej z nových vojen psychickú traumu. Preto pije a preto brutálne svoju ženu bije. Zanedbanú ruskú provinciu vidíme očami staršej sestry. Snaží sa mladšiu dostať z tohto prostredia, čo sa ukáže zhola nemožné, naviac sa sama zamiluje a bezhlavo vydá za miestneho fešáka. Pri jednej z konfrontácií v spoločnej umývarni, v sebaobrane zabije akéhosi opilca. Zaistí ju polícia. Jej muž ju za dobrodružných podmienok vyslobodí a obaja utekajú. Na moste však havarujú a auto sa zrúti do rieky.                     

      Ak sa ešte čosi dá zmeniť v mestskom prostredí, v provincii stroskotávajú akékoľvek snahy. Zdá sa, že život v utrpení a biede je nielen poznaná nutnosť, má naviac oporu i v náboženstve, od ktorého sa odvíja tragický fatalizmus, neschopnosť čokoľvek zásadne meniť k lepšiemu. Pri tomto konštatovaní  treba odcitovať i okrídlený výrok bývalého premiéra Viktora Černomyrdina, ktorý kedysi povedal: „Chceli sme to  najlepšie a dopadlo to ako vždy.“                               

      Súťažný film Vĺčik Vasilija Sigareva rozvíja tému vzťahu matky, prostitútky a  jej malej dcéry, tvrdohlavo brániacej matkine pravdy i práva. Raz jej prinesie ako darček malú farebnú hračku, vĺčika. Dievčatko je uzavreté, nemá kamarátov, len jedného na cintoríne. Práve ho pochovali a tak tam chodí jesť čokoládové cukríky, čo nechali smútiaci na hrobe a rozpráva sa s ním. Je jediný, kto sa naňu usmieva. Patológia vzťahu sa stupňuje, umiera babička, dievčatko žije u matkinej staršej sestry, ženy, trpiacej bez vzdoru.  Matka  sa jej odrazu vzdáva, necháva ju na železničnej stanici a zmizne na niekoľko rokov. Potom sa opäť objaví, agresívnejšia, vulgárnejšia, odhodlaná na všetko. Metafyzika „besov“ sa prenáša z matky na dcéru a záchranou je len smrť.                   

     Z extatického náboženstva, jeho vzbúrených citov a absolútneho oduševnenia, popierania racionálnych súradníc, vzbúreného chaosu duše, vyplýva aj nedostatok vnútornej sebakontroly. Táto kontrola sa potom navodzuje zvonku, mocou, cárom, zbožtenými boľševickými vodcami, alebo ich následovníkmi. Znalci Ruska často vysvetľujú nedostatok demokratických tradícií i potrebou tyranie ako spôsob udržania pod kontrolou tejto  rozvibrovanej  národnej psyché. „Sme krajina extrémov. Máme ich radi,“ hovorí ruský spisovateľ Viktor Jerofejev.                       

 Filmová polyfónia                   

        Žánrové i štýlové rozpätie ruských filmov je nesmierne široké,  filmy Zvjaginceva, či Vyrypajeva, ale aj Michalkova, Sokurova či Lungina bodujú na festivaloch, v kinách vládnu domáce hity. Predstavujú z veľkej miery komédie, rebríček najúspešnejších filmov vedú  Prázdniny v prvej nápravnej režiséra Igora Zajceva s hviezdami, Sergejom Bezrukovom a Dmitrijom Djuževom. Sú bývalými  trestancami, ktorí sa ocitnú v úlohách pionierskych vedúcich na letnom tábore. Ďalej nastupujú kríženci vojnových a akčných filmov, superagenti, boháči, unavení úspechom, deti obdarené výnimočnými schopnosťami.            

           Bohato je zastúpený i art-house, v Karlových Varoch sa premietal aktuálny hit  Kyslík Ivana Vyrypajeva, experimentálny film, natočený podľa jeho divadelnej hry, kde  desať božích prikázaní komentuje v rýchlych klipoch dvojica moderátorov. Experimentom môžme nazvať aj víťazný film sekcie Na východ od západu ( filmy post-komunistického bloku) Jeden a pol izby Andreja Chržanovského, známeho režiséra animovaných filmov, ktorý v štylizovanej autobiografii básnika Josifa Brodského používa  celú plejádu filmových postupov.         

              Na plátnach je Rusko prítomné vo svojej realistickej podobe i tej sublimovanej, takej akú  si predstavuje nielen patriot, ale aj oligarcha. Jeho filmová mapa predstavuje svet sám osebe, sebestačný a rozľahlý. Chronicky nás už zo zvyku nezaujíma. Začne asi až vtedy, keď mu prestaneme rozumieť.