Nové piesne o inom
Zastúpenie žien v ruskom filme nikdy nemalo hromadný charakter. Vždy to boli skôr výnimky- režisérky Larisa Šepiťkovová, Kira Muratovová, Alla Surikovova, či Tatiana Lioznovová ( režisérka kultového televizného seriálu Sedemnásť zastavení jari) nikdy nesprevádzali skupiny kolegýň. To všetko je dnes inak. Na 46. MFF v Karlových Varoch sa svojimi filmami v sekcii Rusko v ženskom rode, predstavilo osem režisérok a vo verejnej diskusii sme sa dozvedeli, že na VGIK-u ( najslávnejšia filmová škola v Moskve) dnes tvoria 7O % absolventov ženy.
Príčiny tohto masového nástupu môžu byť rôzne, od trvajúcich dôsledkov druhej svetovej vojny, otvorenia spoločnosti, zbavujúcej sa ideologického konzervativizmu, až po alarmujúci stav mužského pokolenia v Rusku, najmä na vidieku, kde je v rodinách už takmer pravidlom alkoholizmus, dosahujúci závratné čísla. Žena preberá všetky povinnosti, pracuje zároveň sa stará o rodinu. Sociálne bremeno zvýznamňuje spoločenské pozície žien a ich akčný rádius sebarealizácie. Zaujímavé je, že popri týchto významných ukazovateľoch sa v Rusku takmer vôbec neinštitucionalizuje feminizmus ako súbor názorov na postavenie a fungovanie ženy v spoločnosti. Režisérky vospolok tvrdili, že ich feminizmus a jeho teórie ničím nepriťahujú, pretože ženy dnes necítia ani potrebu ochrany ani zrovnoprávnenia.“Ženy sú drzejšie a bezohľadnejšie voči sebe navzájom i voči mužom. Stačí pozorovať dievčatká už na pieskovisku. Nemajú problém tĺcť všetko okolo hlava nehlava a v dospelosti zaútočiť opätkom priamo do tváre,“ tvrdí Larisa Sadilovová, autorka filmu Nič osobného (2007).
Je to príbeh súkromného detektíva Zimina, ktorý má odpočúvať akúsi ženu na želanie jej bohatého milenca. Popletú však adresy a tak Zimin odpočúva inú ženu, osamelú lekárničku, ktorá sa potápa vo svojich všedných problémoch. Keď zistia omyl, zamerajú sa na pravý objekt, rozmaznanú vydržiavanú blondýnku so psom. Detektív sa však snaží prvej žene pomáhať a vznikne zvláštny vzájomný vzťah, do ktorého zasiahne jeho manželka. Všetko končí na tmavej ulici zaliatej hustým dažďom. Hĺbková sonda do života dvoch úplne odlišných žien, konfrontovaná s postojom muža pozorovateľa, je drámou sociálneho zaradenia, obmedzených možností i šancí čosi zmeniť, pričom každý je nespokojný a hľadá únik.
Ak takýto únik pred samým sebou existuje, jeho nepredvídateľnosť odpudzuje, tak ako hrdinku filmu Oxany Byčkovej Plus jeden (2008). Jeho hlavnou hrdinkou je Máša, prekladateľka a tlmočníčka, ktorú zavolajú tlmočiť britskému bábkarovi. Pozvali ho do Moskvy na sériu workshopov pre hercov bábkového divadla. Priletí i so svojim spoločníkom, papagájom a uzavretú, zachmúrenú Mašu postupne zmení, uvoľní, pripúta a hneď nato oklame s inou. Ona však rýchle pochopí, že dostala viac, ako stratila.
Stratégia a taktika života v spoločnosti, v ktorej sa nejasnosti začínajú už pri snahe pomenovať o aký druh reality vlastne ide, to sú témy dnešných ruských filmov nielen o ženách. Je to naozaj autoritatívny režim, po rôznymi zásterkami rekonštruujúci a vylepšujúci to, čo sa začiatkom 90. rokov zosypalo ako domček z karát? Alebo je to úvod do kapitalizmu, jeho divoká a drsná fáza, preslávená svojou bezohľadnosťou a absenciou morálnych princípov?
Rozhodný a akčný ženský prototyp predstavuje ďalší film Dolná Kaledónia (2008). Oĺga je ichtyologička, báda na brehu rieky a stará sa o svojho nezodpovedného brata. V príbehu režisérky Julie Kolesnikovovej je zámena mužských a ženských charakteristík zjavná.
Ruské fátum
Vo filme Vtedy v provincii (2008) režisérky Kati Šagalovovej, sa herečka, jedna z množstva televíznych seriálov vracia domov k sestre. Je vydatá za alkoholika, ktorý utrpel v jednej z nových vojen psychickú traumu. Preto pije a preto brutálne svoju ženu bije. Zanedbanú ruskú provinciu vidíme očami staršej sestry. Snaží sa mladšiu dostať z tohto prostredia, čo sa ukáže zhola nemožné, naviac sa sama zamiluje a bezhlavo vydá za miestneho fešáka. Pri jednej z konfrontácií v spoločnej umývarni, v sebaobrane zabije akéhosi opilca. Zaistí ju polícia. Jej muž ju za dobrodružných podmienok vyslobodí a obaja utekajú. Na moste však havarujú a auto sa zrúti do rieky.
Ak sa ešte čosi dá zmeniť v mestskom prostredí, v provincii stroskotávajú akékoľvek snahy. Zdá sa, že život v utrpení a biede je nielen poznaná nutnosť, má naviac oporu i v náboženstve, od ktorého sa odvíja tragický fatalizmus, neschopnosť čokoľvek zásadne meniť k lepšiemu. Pri tomto konštatovaní treba odcitovať i okrídlený výrok bývalého premiéra Viktora Černomyrdina, ktorý kedysi povedal: „Chceli sme to najlepšie a dopadlo to ako vždy.“
Súťažný film Vĺčik Vasilija Sigareva rozvíja tému vzťahu matky, prostitútky a jej malej dcéry, tvrdohlavo brániacej matkine pravdy i práva. Raz jej prinesie ako darček malú farebnú hračku, vĺčika. Dievčatko je uzavreté, nemá kamarátov, len jedného na cintoríne. Práve ho pochovali a tak tam chodí jesť čokoládové cukríky, čo nechali smútiaci na hrobe a rozpráva sa s ním. Je jediný, kto sa naňu usmieva. Patológia vzťahu sa stupňuje, umiera babička, dievčatko žije u matkinej staršej sestry, ženy, trpiacej bez vzdoru. Matka sa jej odrazu vzdáva, necháva ju na železničnej stanici a zmizne na niekoľko rokov. Potom sa opäť objaví, agresívnejšia, vulgárnejšia, odhodlaná na všetko. Metafyzika „besov“ sa prenáša z matky na dcéru a záchranou je len smrť.
Z extatického náboženstva, jeho vzbúrených citov a absolútneho oduševnenia, popierania racionálnych súradníc, vzbúreného chaosu duše, vyplýva aj nedostatok vnútornej sebakontroly. Táto kontrola sa potom navodzuje zvonku, mocou, cárom, zbožtenými boľševickými vodcami, alebo ich následovníkmi. Znalci Ruska často vysvetľujú nedostatok demokratických tradícií i potrebou tyranie ako spôsob udržania pod kontrolou tejto rozvibrovanej národnej psyché. „Sme krajina extrémov. Máme ich radi,“ hovorí ruský spisovateľ Viktor Jerofejev.
Filmová polyfónia
Žánrové i štýlové rozpätie ruských filmov je nesmierne široké, filmy Zvjaginceva, či Vyrypajeva, ale aj Michalkova, Sokurova či Lungina bodujú na festivaloch, v kinách vládnu domáce hity. Predstavujú z veľkej miery komédie, rebríček najúspešnejších filmov vedú Prázdniny v prvej nápravnej režiséra Igora Zajceva s hviezdami, Sergejom Bezrukovom a Dmitrijom Djuževom. Sú bývalými trestancami, ktorí sa ocitnú v úlohách pionierskych vedúcich na letnom tábore. Ďalej nastupujú kríženci vojnových a akčných filmov, superagenti, boháči, unavení úspechom, deti obdarené výnimočnými schopnosťami.
Bohato je zastúpený i art-house, v Karlových Varoch sa premietal aktuálny hit Kyslík Ivana Vyrypajeva, experimentálny film, natočený podľa jeho divadelnej hry, kde desať božích prikázaní komentuje v rýchlych klipoch dvojica moderátorov. Experimentom môžme nazvať aj víťazný film sekcie Na východ od západu ( filmy post-komunistického bloku) Jeden a pol izby Andreja Chržanovského, známeho režiséra animovaných filmov, ktorý v štylizovanej autobiografii básnika Josifa Brodského používa celú plejádu filmových postupov.
Na plátnach je Rusko prítomné vo svojej realistickej podobe i tej sublimovanej, takej akú si predstavuje nielen patriot, ale aj oligarcha. Jeho filmová mapa predstavuje svet sám osebe, sebestačný a rozľahlý. Chronicky nás už zo zvyku nezaujíma. Začne asi až vtedy, keď mu prestaneme rozumieť.