Pripomeňme si v skratke obdobie od októbra 1999, kedy sa generál Mušarraf ( najvyšší veliteľ ozbrojených síl Pakistánu) ujíma moci po nekrvavom vojenskom puči., zvrhnutí vlády premiéra Nawaza Šarifa. Trávi dovolenku na Šrí Lanke a pri prvých znepokojujúcich správach z Islamabádu (premiér ho odvolá z postu veliteľa armády) sadá do lietadla a snaží sa odletieť domov. Lietadlo však nedostáva povolenie k pristátiu . Podarí sa to až složitým manévrom za asistencie armády. Všetko je odrazu inak a zo zeme naopak musí odletieť premiér. Pri podobnej situácii v roku 1979 generál Zia ul Haq premiéra Zulfikara Alí Bhutta najprv uväzní a napokon dá obesiť. Sám sa ujíma prezidentského žezla.
Dôvodom, prečo sa generál Mušarraf rozhodol k tomuto kroku, je obvinenie z masívnej korupcie Nawaza Šarifa, predstaviteľa bohatého rodinného podnikateľského klanu. Len veľmi potichu sa neskôr objavujú správy o tom, že ďalším z dôvodov bola i jeho snaha presadiť v celej zemi islámske právo šaríja. Šarif odlieta do Saudském Arábie a trávi tam v exile nasledujúce roky. Pakistanská muslimská liga sa rozdelí na PML (Q) , ktorá sa rozhodne podporovať Mušarrafa a PML (N), stojacu za Nawazom Šarifom.
Generál – prezident je spočiatku prijímaný ako malý zázrak a jeho domáci rating rastie. Vyhlasuje doktrínu „osvietenej umiernenosti“, snaží sa liberalizovať ekonomiku, zlepšiť postavenie žien (presadzuje napríklad zrušenie niektorých islámských zákonov v civilnom práve, rovnako ako prísne tresty za krvnú pomstu karo-kari). Jeho vzorom je Turecko, v jeho pracovni visí portrét vojenského reformátora Ataturka. Individuálna vôľa a vízia sekulárneho štátu však nestačí. Potrebuje adekvátnu politickú podporu. Strana, ktorá by ako–tak vyhovovala programu demokratizácie a liberalizácie, je však v opozícii. PPP (Pakistan Peoples Party) stojí za svojou predsedníčkou Benazir Bhuttovou, ktorá je však tiež v exile a čelí obvineniam z korupcie. Mušarraf jej návrat do poslednej chvíle odmieta a nešetrí kritikou jej dvoch vlád (1988-1990 a 1993-1996). Presadzovať akékoľvek zmeny s PML (Q) na čele s Chaudry Hussainom a koalíciou siedmych islámských strán MMA je viac než zložité. Priority sú až príliš vzdialené, disharmónia sa prejavuje na každom kroku. Inteligencia je z celej vládnej suity čoraz viac znechucená a sklamaná.
Až do 11. septembra 2001 však politický vývoj v Pakistáne nevzbuzuje pozornosť. ISI, pakistánska spravodajská služba pokračuje v snahe skonsolidovat silu , ktorá by sa bola schopná postaviť sa proti vzájomne bojujúcim bandám ozbrojených poľných veliteľov v Afghanistáne. V geopolitickom záujme celého teritória je otvoriť cestu k rope a zemnému plynu v post-sovietskej Strednej Ázii a tá predpokladá zaistenie afghánskej stability. Vzniká hnutie Talibán a jeho víťazné ťaženie proti warlordom vzbudzuje u miestnych obyvateľov nadšenie. Až po fatálne spojenie s Al Kajdou a asistenciou pri udalostiach 11. septembra.
Mušarraf sa prihlási k americkej výzve boja proti terorizmu a islámskemu extrémizmu. Tento zásadný obrat v jeho politickej línii síce má čiastočnu podporu vo vojenských kruhoch, znechutí však jeho politických spojencov i väčšinu verejnosti. Hĺadanie a zatýkanie osôb, podozrivých z terorizmu, ktorí miznú bez stopy, vzbudzuje čoraz viac apelov na Ústavný súd. Jeho predseda Iftikhar Chaudry žiada od prezidenta adekvátne zásahy.Napätie medzi sudcom a prezidentom rastie. Chaudryho odvolanie v marci 2007 je rozbuškou celej škály protestov a jeho návrat do funkcie hrozí prezidentovi spustením lavíny legislatívnych krokov, spochybňujúcich legalitu jeho zvolenia do funkcie a zrušením ústavných dodatkov, ktoré inicioval. Jedným z nich je nulifikácia obvinení Benazir Bhuttovej a jej manžela Asifa Zardariho. Na základe tejto záruky sa môžu vrátiť do Pakistanu. Mnohí veria, že Mušarrafovi sa podarí prekonať antipatie voči Benazir. Všetko nasvedčuje tomu, že jej strana PPP podporí za istých podmienok prezidenta a cesta k ďalšej perspektíve zeme, jej demokratizácii a sekularizácii bude zaistená.
Síl, ktoré si túto alianciu neželali je dosť nato, aby sa hľadanie jej vrahov nikdy nevyjasnilo. Vyhlásenie vojenského stavu v novembri 2007, pred parlamentnými voľbami vo februári 2008 a rezignácia na vojenskú funkciu už nič nezmení na tom, že perspektívy prezidenta sú uzavreté.Aj keď sa s ním spolupredseda strany PPP Asif Zardari spočiatku pokúša dohodnúť, popularita Nawaza Šarifa a jeho zarputilá snaha o revanšizmus rýchle tieto snahy ukončia.
Vízie perspektívy
Kreslo najvyššieho vládcu je prázdne a diskusie o jeho nástupcovi začínajú naberať na sile. Nawaz Šarif otvorene vyhlasuje svoje prezidentské ambície, Asif Zardari lavíruje, chvíľu tvrdí, že má tiež záujem, podľa najnovšej verzie by to mala byť žena a údajne navrhuje jednu zo svojich sestier. Či už je to pravda, alebo nie, hľadanie vhodného kandidáta neveští nič dobré. Ekonomická situácia sa zhoršuje, ťaživé problémy na severe zeme a boj proti Talibánu pokračujú, India vyjadruje z ďalšieho vývoja v zemi silné obavy. Optimisti sa zhodujú na tom, že si predstavitelia víťazných strán si nemôžu dovoliť nezhody a musia riešiť aktuálne problémy. Za prísľub pokračovať vo vojne proti extrémistom má vláda premiéra Gilaniho podporu USA.Súhlasia s odchodom Mušaraffa výmenou za jeho bezpečnosť a záruku ukončenia akejkoľvek penalizácie.
Boj o moc zďaleka nekončí. To, čo Pakistán vždy ohrozovalo, je mocenská premisa s dlhým rodokmeňom, veziacim kdesi vo feudalizme. Kráĺ môže byť len jeden a likvidácia oponentov patrí do bežného mocenského registra.
Medzi bhuttovským Sindhom a šarífovským Pandžábom existuje dostatočne dlhý zoznam antipatií nato, aby spôsobil nezvládnuteĺný rozkol.Separatizmus Balúčistánu (Balúčovia obývajú aj časť Iránu) a nepokoje v Severozápadnej hraničnej provincii (NWFP) a Kmeňových územiach (FATA), obývaných Paštúnmi (väčšinové obyvateľstvo Afghanistanu), môžu zohrať pri ďalšom prehlbovaní politickej krízy významnú úlohu. O tom, čo by spôsobil prípadný rozpad Pakistanu a kto by z neho ťažil, sa dá dnes špekulovať dlho. Kombinácií je neúrekom. Stredoázijská ropa a zemný plyn je i s ohľadom na dianie na Kavkaze vždy v hre.
Stručný pohľad do politických dejín Pakistánu ukazuje, že obdobia civilnej vlády vždy dospeli do bodu, kedy celistvosť zeme zachraňovala armáda a vojenské režimy. Toto osudové striedanie malo vždy obete a z najvyšších postov sa nikdy neodchádzalo dobrovoľne. Mušarraf je výnimkou a jeho skutok je možno výzvou pakistanskému „kolesu osudu“, snahou zvrátiť jeho železnú zotrvačnosť. Možno to naozaj prežije a „odchádza aby zostal“.
(uverejnené v časopise Týždeň v auguste 2008)