Mobilita
obyvateľstva je dnes širokou kategóriou, ktorá sa dotýka takmer
každej spoločnosti. Tretí svet, sužovaný priamymi vojnovými
konfliktami, alebo ich dôsledkami, čelí masovej emigrácii, ten
prvý prílivu legálnych aj nelegálnych migrantov a s nimi i
problémom s asimiláciou. Kolonializmus prispel k paradoxnému
javu: formoval kanály (jazykové, administratívne, právne)
imigrácie do metropolitných centier niekdajších ovládateľov.
Tieto cudzokrajné skupiny v nich nadobúdajú protichodné
významy, sú znakom multikultúrneho postmoderného
i postkapitalistického megapolisu a zároveň sa ich
dovezený životný štýl stáva archaizmom občas i v zemiach,
odkiaľ prišli.
S medzinárodnou
deľbou práce sa vo svete pohybuje rozsiahla skupina menežerov, ale
aj intelektuálov, zaangažovaných v novoznikajúcich centrách
vzdelanosti v Ázii, Afrike, či na Blízkom východe. Masová
obľuba cestovania (tvz.sezónnej migrácie) podnietila vznik
turistického priemyslu. Nové komunikačné technológie a ich
guruovia obrátili pozornosť na kočovnícky spôsob života,
updatovali jeho tisícročia staré konštanty a novoznikajúcu
spoločenskú vrstvu, žijúcu v podmienkach, vytvorených týmito
technológiami, nazvali “digitálni nomádi”.
Blúdenie
a nové civilizačné obzory
Sociológovia
dávajú zvýšenú intenzitu pohybu čoraz väčších skupín
obyvateľstva do súvislosti s „návratom pudu blúdenia“,
„honbou za nekonečnom“ o ktorej kedysi hovoril otec
sociológie Émile Durkheim. Blúdenie
i honba vyjadrujú istý existenčný postoj a spôsob
myslenia, otvorený „inakosti“ a „inému“ a predstavujú
dôležitý aspekt každého sociálneho celku. Vyjadrujú priamu
i zdržanlivú revoltu proti stálemu poriadku. To, čo pôsobí
ako antitéza k usadlosti či dokonca strnulosti ľudských
celkov, je určitá nomádska štruktúra, existenčný postoj
a spôsob myslenia, nastavený na prijatie odlišnosti.
Francúzsky socioĺóg Michel Maffesoli zaraďuje nomádstvo
a blúdenie k antropologickým štruktúram, ktoré môžu
ostať dlhé obdobia utajené a skryté, aby sa v novom
civilizačnom obzore opäť objavili.
Postmoderný
svet, sprevádzaný vynáraním sa prastarých archetypálnych
štruktúr, obsadených novými formami, sa
vo svojej homogénnej podobe rozpadáva a mení i zásluhou
týchto javov. Predovšetkým však ako negácia modernizmu, ktorý
sa snaží všetko kodifikovať, identifikovať a prideľovať,
vrátane stálej adresy. Potreba pracovnej sily v industrializujúcom
sa urbánnom prostredí vytrháva rurálneho človeka
z nekodifikovaného pracovného rytmu, v značnej miere
závislom na prírode a usadzuje ho za stroj. Jeho práca, čas,
ktorý pri nej strávi má presne určené parametre. Odvíja sa od
nich kvalita jeho života, jeho možnosť prežiť a uskutočniť
všetky biologické i nebiologické úlohy. Napätie medzi
tradičnými normami a novými individualistickými požiadavkami
rastie a podieľa sa na mnohých otrasoch sveta 20. storočia.
Kočovnícke
know-how
Schopnosť
ako-tak pochopiť zmeny, spôsobované
nárastom pohyblivého spôsobu života, treba hľadať v živote
púštnych beduínov, alebo stepných pastierov, prispôsobených na
celoživotné putovanie. Jeho základným znakom bola a je úspornosť
v každom detaile ich materiálneho sveta a mobilnej
architektúry. Tak ako so sebou na púšti nepotrebovali nosiť vodu,
ak vedeli, kde je oáza, stepná kultúra generovala jedálny lístok,
na ktorom boli len tie chody, ktoré si pastieri nosili so sebou –
mäso a mlieko. Ich poradie sa striedalo podľa ročných období. V
zime mäso, v lete mlieko. Museli byť vždy poruke. Kde nájsť a
ako získať všetko ostatné vopred vedeli.
Dômyselnosť
s akou zbaliť všetky najnutnejšie potreby dodnes môžme
obdivovať v múzeách Strednej Ázie,
skladacie postele, množstvo truhlíc a krabičiek na krehké
predmety, koberce, v okamžiku stočené a pripravené na cestu,
široký register nepremokavých textílií a popruhov na upevnenie
všetkého. Veľkosť a váha nevyhnutného hrala dôležitú rolu.
Dopravný prostriedok a zároveň potrava – kôň, sa stal stepnou
ikonou. Rytmus konského cvalu inšpiroval i ľudovú hudbu.
Pragmatizmus
pohyblivého života sa odrazil i na
vzťahu k dočasným obydliam a ich okoliu. Nikdy si k nim
nevytvárali trvalé väzby. Nedostatok voľného priestoru
vzbudzoval úzkosť a stres aj preto, že s ním strácala možnosť
orientácie.
Praktická
stránka života na cestách nie je však
jedinou zaujímavou časťou života kočovníkov. Osamelé putovanie
rodinnej jednotky kládlo veľký dôraz na dokonalú znalosť
prírodných javov a široké príbuzenské zväzky, vytvárajúce
klany a rody. Boli zárukou, že v prípade potreby akejkoľvek
pomoci budú ich členovia pripravení kdekoľvek asistovať. Vždy
sa dokázali navzájom identifikovať.
Duchovné
dedičstvo sa odovzdávalo ústnou tradíciou, spievanými príbehmi,
ktoré sa dedili z generácie na generáciu.Slúžili zároveň ako
identifikačný i dorozumievací prostriedok. Úspornosť
sa odrážala i v emocionálnom živote.
Bohatstvo
sa sústreďovalo do predmetov, ktoré boli
prenosné a mohli svojich majiteľov sprevádzať. Pri hlbšom
a pozornejšom štúdiu dnešnej formy nomádizmu sa v ňom
dajú nájsť jeho stepné i púštne prototypy.
Migračný
prvok bol prítomný v mnohých starovekých kultúrach a mal
významný podiel i na vytváraní starogréckeho človeka
a helénskej obce. Cirkulácia umelcov, filozofov, učencov, či
žoldnierov v starom Grécku nielen napomáhala vytváraniu
silných ne-inštucionálnych vzťahov, ale najmä vzniku spoločnej
kultúry. Bola zároveň i prejavom slobody, posilňujúcej
zjednocujúce väzby komunity. Antický svet sa tak vyvíjal
dialekticky, na zaktovení v obci
a nezávislosti pohybu.
Schopnosť
pretrvať a odolať rôznym diasporám platí aj pre židovskú
kultúru. Nemecký sociológ Max Weber
poukazoval na úlohu, akú v starovekom judaizme zohralo
nomádstvo a rozmanitosť hodnôt, s ktorými sa museli jej
príslušníci vyrovnávať . Vstrebávanie nových prvkov vo
svetoch, do ktorých sa židovská komunita rozptýlila, znamenalo
i možnosti vývoja a v mnohých ohľadoch
i výnimočnú kreativitu.
Napriek
tomu, čo sa obvykle tvrdí bol v tomto zmysle pohyblivý
i stredovek. Stačí pripomenúť križiacke výpravy. Aj keď
bol ich vojenský výkon zanedbateľný, znamenal pre európsku elitu
kontakt s inými civilizáciami a obrovský nárast záujmu
o všetko, čím sa od stredovekej Európy odlišovali.
Digitálni nomádi
Ak
sa futurológovia snažili v ešte v 80. rokoch snažili dovidieť do
následujúcich desaťročí a narysovať približnú víziu “nového
sveta”, nemali to ľahké. Od počítačov sa ťahali nevyhnutné
káble a mobil bol len telefónom. Ich vzájomná mutácia do
Blackberry a iPhonu umožnila byť online
permanentne a kdekoľvek. Táto nová sloboda zmenila nielen
pracovné priestory, ale aj miesta pracovného výkonu.
V
posledných rokoch sa objavil termín
urbánni nomádi, ktorí už nepotrebujú k výkonu práce ani
vlastný laptop, novodobé oázy poskytujú prístup k internetu, kam
si môžu uložiť dokumenty a všetko, čo potrebujú. „Dnes
už nie je ani tak dôležtiá mobilita ale permanentné
pripojenie“, hovorí americký sociológ Manuel Castells.
Antropológovia i psychológovia si kladú otázku, ako budú
tieto nové podmienky vplývať na budúcu generáciu. Prinesie im
viac slobody, alebo väčšiu mieru závislosti? V miestach,
plných digitálnych nomádov sa paradoxne menia vzdialenosti, priamy
kontakt s človekom na druhom konci planéty je užší, než
s tým, ktorý sedí v tesnej blízkosti. James Katz hovorí
o „fyzicky obsadených, ale psychologicky evakuovaných miestach“.
Prehlbuje sa tak izolácia v skupinách, zdieľajúcich
priestor, nie však vzájomnú prítomnosť.
Lingvisti
zase skúmajú vplyv na rozvíjanie a prispôsobovanie sa
jazyka tejto novej úrovni komunikácie a zároveň i myslenia.
Iná
architektúra
Zaklínadlom
jej budúcnosti sa stalo slovo multifunkčnosť. Kým v 20. storočí
sa architekúra sústreďovala na
vytváranie špecializovaných miest – kancelárií, reštavrácii
a priestoru pre trávenie voľného času, požiadavkou novej doby
sú poloverejné priestory, ktoré slúžia viacerým účelom a
rovnako dobre môžu byť ako miestom práce, tak oddychu, či
štúdia. Niektorí odborníci porovnávajú ich funkčnosť s
predindustriálnymi dedinami, s pripomienkou, že akákoľvek
špecializácia sa podieľa na blokovaní sociálnej cirkulácie.
Aj
keď sa zaťaženie dopravných komunikácií
dramaticky nemení, to čo podlieha zmene sú trasy po ktorých sa
pohybujú dopravné prostriedky. Kruh opísaný cestou z domova do
práce a späť zásluhou zmeny životného štýlu (doprava
detí do školy, návrat domov k počítaču a ďalšie ciele, pošta,
fitness centrum a podobne) nadobúda tvar, pripomínajúci
kvetinu. Od kolektívnych znakov prechádza mapa pohybu k výsostne
individuálnym vzorcom.
Nové oázy a nové triedy
Každý,
pre koho sa stal kufor stálou súčasťou života vie, ako rýchle
sa tomuto životnému trendu dokázala
prispôsobiť ponuka spotrebných tovarov, zásadne prispôsobených
najmä veľkosťou a váhou. To isté platí aj pre kvalitu
a spektrum služieb. V cestovných prostriedkoch (najmä luxusných
lietadlách a vlakoch) a hoteloch, dočasných domovoch, je to
najviditeľnejšie.
Dnes
už existuje množstvo profesií, predurčených k neustálemu
pohybu po rôznych svetových destináciách. Sú to zamestnanci
medzinárodných spoločností, organizácií, zahraničných služieb
i súkromných spoločností. Čoraz častejšie sa súčasťou
každej profesie stáva cestovanie, pretože globalizujúci sa svet
si žiada skúsenosti patričnej šírky a objemu.
Osobitými
skupinami sú v tejto kategórii bohatí rentiéri, žijúci
v každú ročnú dobu na inom konci planéty ( táto trieda má
dnes zaujímavý pôvod najmä v Rusku), alebo tuláci, ktorí
sa vzopreli industriálnej ideológii a jednoducho nemajú
žiadnu stálu adresu.
Odpoveď
na otázku, ako vyzerajú, alebo budú vyzerať dôsledky „veľkého
sťahovania“ sa bude neustále meniť paralelne s novými objavmi
i javmi, ktoré generujú. Dnes môžme
s určitosťou hovoriť o procesoch hybridizácie,
prebiehajúcej v rámci transnacionálnej kozmopolitizácie. Ich
najvýraznejšími nostieľmi sú ázijské kultúry, kde v rámci
masového kultúrneho zlučovania vznikajú hybridy, zmesi
východných feudálnych atavizmov, či koloniálnych archaizmov s
ich avantgardnými i anarchistickými západnými vzormi a stávajú
sa predmetom nadšeného výskumu zástupu odborníkov zo všetkých
spoločensko-vedných odborov.
Novodobé
javy majú prirodzene vplyv na vytváranie nových sociálnych
skupín, zjednotených totožným životným štýlom „nových
nomádov“, nech je to už v akomkoľvek zmysle, fyzickom či
virtuálnom. Jedným zo zaujímavých
aspektov je, že jej novú existenciu nepodmieňuje ani bohatstvo, ba
ani pôvod. Hodnota a význam akýchkoľvek rodinných väzieb
postupne slabne a architektúra identity jednotlivca zásadne
mení svoju orientáciu. V multietnických „melting pots“
ako protikladu etnickej jednoliatosti , kde dochádza k mohutnej
cirkulácii migrácie a s ňou i najrozličnejších
sociálnych, politických i ekonomických konštrukcií, hodnôt,
životných štýlov, kapitálu i jazykov, čelia jej členovia
v dôsledu prekračovania hraníc aj identít,
„znejasňovaniu kódov“.
Dôsledky
tohto procesu vzbudzujú obavy zo straty stability, získanej
v procese modernizácie, ale i nádej že nový pohyb
odstráni doterajšiu ochabnutosť a vráti kultúre v tom
najširšom slova zmysle jej vírivú pluralitu.
Článek byl uveřejněn v 23. čísle časopisu Týždeň.