Poznáme to všetci. Obrazy vzdialeného sveta, jeho atmosféra i zvyky, sa najmä nám, ľuďom z komunistických režimov dostávali cez film, časopisy, šťastnejším cez vysielanie zahraničných televízií. Spolu s občasným rozprávaním priamych svedkov života západnej časti Európy, či Ameriky, prispievali k vytváraniu mýtu o raji, kde ľudia žili šťastne, v blahobyte a luxuse. Akékoľvek náznaky problémov nepatrili do tohto vysneného diskurzu. Príliš sa podobali komunistickej propagande.
Po revolúcii a jej priamych dôsledkoch, sa tento mýtus začal rozpadávať a zanechával za sebou mraky dezilúzií, cynizmu, skepsy a v neposlednom rade mučivých komplexov. Stali sa žiadanou potravou pre populistických lídrov všetkých farieb. Tí vytvárali vysvetľujúce konštrukcie, plné nepriateĺov a ich sprisahaneckých konšpirácií. Zdá sa, že jediným východiskom, rozptyľujúcim všetko, čo odkláňalo našincov od rozumného a pragmatického uvažovania, bola možnosť priameho kontaktu so spoločnosťami, zbavenými ideologického zakliatia.
Pád izolácie, prítomnosť nových generácií mladých ľudí, možnosť slobodnej výmeny názorov a diverzifikácia skúsenosti jednotlivcov, podľa ich schopností i charakterových dispozícií, otvorila cestu k porevolučnej „normalizácii“.
Bambusové a iné opony.
Skúsenosti z „tretieho sveta“.
K vytváraniu podobných modelov, aké zažili naše spoločnosti za komunizmu dochádza často i za hranicami toho, čo zvykneme nazývať „západná kultúra“. Majú však jeden problém: opačné znamienko. My sme videli v Západe oázu krásy a spravodlivosti. Pre väčšinu muslimského sveta je symbolom hriechov a nerestí, o ktorých možno snívať tajne, odsudzovať však verejne.
Keď som raz na jednom z výletov na sever Pakistanu dostala náhlu inšpiráciu vyfotiť sa so šoférom malej plechovej a divoko pomaľovanej rikše, okamžite sa zbehol húf mladíkov. Usilovne sa usmievali, posúvali čoraz bližšie a keď som vyľakane klusala späť k autobusu, ozvalo sa mi za chrbtom pokrikovanie: Hej, baby, love me, love me. I want you, I want you… Stačí jedna návšteva akéhokoľvek obchodu s videokazetami, videoCD, či DVD , kde bez problémov narazíte na filmy ako Posledné tango v Paríži, 9 ½ týždňa , Neverná, alebo sériu Sex v meste, poväčšine len v angličtine, a každý pochopí, odkiaľ chlapci tie obľúbené slová pochytili.
Každý si vytvára svoje zakázané a silne tabuizované predstavy, do ktorých poľahky zapadne akýkoľvek cudzinec, najlepšie však – biela žena.
Na sviatok všetkých zamilovaných, svätého Valentína, si niektoré obchody v hlavnom meste Pakistanu Islamabáde, vyvesili do výkladov batérie červených srdiečok, medvedíkom a celého súboru gýčov, pripomínajúcich, že lásku treba patrične „materializovať“. Keď som v jednom z týchto obchodov dokonca zahliadla červené dámske nohavičky s nápisom I love you, pýtala som sa známych, ktože sú eventuálni zákazníci. No predsa „western people“. To je artikel, ktorý nakupujú na svoje nerestné sviatky. Pre upätú a konzervatívnu spoločnosť , kde je akýkoľvek kontakt chlapcov a dievčat mimo rodiny takmer vylúčený, sú tieto „suveníry“ dostatočne jasným svedectvom „liberálnosti“ západnej spoločnosti. Výraz liberálny je tu takmer nadávkou, ten o kom poviete, že je liberálny, má spravidla nasledujúcu charakteristiku: pije a má milenky. Prijateľnejší výraz je „moderný“ , to znamená ten, ktorý je v prijateľnom rámci rozumný a netrvá nekompromisne na dodržiavaní tých najortodoxnejších náboženských zásad.
V momente, kedy sa sekulárna, nenáboženská „západná „ kultúra dostáva do spoločností , ktorých hodnoty, morálka i spôsob života vychádza komplexne z náboženských základov, vyvoláva búrlivú reakciu, pretože je antidogmatická a reprezentuje to, čo tieto spoločnosti stotožňujú s kategóriou hriechu, ako ostatne všetky, vrátane“západných“: odhalené ženské telá, zobrazovanie sexuálneho styku, často pitie alkoholu , vraždy, násilnosti, krádeže atď.
Jadro dnešného konfliktu spočíva najmä v zrážke sekulárnych a náboženských spoločností, pretože napríklad ortodoxný katolík a ortodoxný muslim, ak sa nezhodnú v interpretáciách svojich náboženských dogiem, určite sa zhodnú v názore na hriešny charakter súčasnej kulútry, umenia, či životného štýlu.
Ďalším stupňom problému je vpád západnej kultúry do spoločnosti, kde masy (nie elity!) žijú na úrovni stredoveku, v hlinených domoch, bez vody a akejkoľvek energie, niekde vysoko v horách, bez akéhokoľvek kontaktu s civilizačnými prvkami.
Problémom „tretieho sveta“ je ďalej populačná politika, obrovský každoročný prírastok obyvateĺstva znepokojuje odborníkov nielen kvôli problémom s výživou. Stačí sa pozrieť do štatistky a zistiť, ako sa zvyšuje percento mladých ľudí do 20 rokov a len si predstaviť, čo sa môže stať, keď tieto hladné a negramotné milióny, ak nie miliardy mladých mužov zasiahne nejaká spoľahlivo fungujúca doktrína, ukazujúca prstom na vinníka ich biedy, hladu a vôbec všetkého, čo si len dokážeme predstaviť. Vinník má tvár, vrieska z televízorov, prehrávačov, šíri svoje agresívne a hriešne obrazy, vnucuje nám coca colu a hotdogy, vulgárne nadáva a smilní na každom kroku. Poškvrňuje všetko čisté, sústredené na duchovný a pokorný život, kde láska je vyhradená jedine bohu. Na ich čele samozrejme nebudú stáť ich bratia v biede. Naopak. Cítiť za sebou milióny, a postaviť sa na ich čelo a bojovať za čistú a svätú vec, na to treba dostatok sebavedomia, ale aj vzdelania a hlavne frustráciu napríklad z vysoko individualizovanej, digitalizovanej, deodorizovanej a hedonizovanej spoločnosti, kde ideály kolektívnej lásky k vyšším ideálom a duchovným hodnotám odmierajú priamo úmerne so zdokonaľovaním umenia prezentácie, výroby veľkolepých, omamujúco šokujúcich fasád, obalov, outfitov a imidžov, za ktorými sa skrýva desivé NIČ.
Pri takejto deskripcii spoločenskej geometrie vystupuje problém „spostredkovanej kultúry“ už v rovine nástroja propagandy. Úzky a príležitostný kanál, ktorým sa produkty západnej spoločnosti dostávajú na úroveň negramotných a nábožensky silne infiltrovaných miliónov tretieho sveta je možné bez problémov rozširovať a rozmnožovať a utvrdzovať potenciálnych vojakov, že bojujú proti západnému zlu a hriechu. Čo všetko z minulosti sa ešte do ideologického obušku može napchať napríklad z histórie svetskej, ale i náboženskej je vo hviezdach.
Plody „copy culture“.
Problém sprostredkovanej kultúry (intermediary culture) kladú niektorí odborníci do súvislosti s postmodernou a chápu ho ako výsledok dekonštrukcie aktivity tvz. „copy culture“, kultúry, ktorá vzniká niekoľkonásobným kopírovaním hotových produktov a prenosom týchto produktov do iných kontextov, kde nadobúdajú úplne iné významy. Tieto významy sa dekódujú podľa odlišného kľúča . Kým väčšina z produktov západnej masovej kultúry je určená kategórii voľného času a zábavy, vo veľkej časti tretieho sveta má silný ikonický účinok, slúži vytváraniu obrazu vzdialeného, cudzieho sveta, ktorý „nami pohŕda a uráža tak našu česť.“ Čo po takej urážke nasleduje, je už ďalšia kapitola, ktorej dôsledky môžeme sledovať v každodenných správach.
Riešenie tejto krížovky je zložité a dlhé. Rýchlosť, s akou sa rozvíjajú a inovujú komunikačné technológie, schopné dosiahnuť akúkoľvek dedinku v pralese, či oázu na púšti, kde ešte nepočuli ani o elektrine, je čoraz vyššia a nepriamo úmerne znižuje šance mnohých spoločností tretieho sveta aspoň zčasti vyrovnať civilizačné hladiny. Nám neostáva nič iné, len nemyslieť na krutú premisu historického vývoja, ktorá viac než jasne tvrdí jedno: barbari sa úspešne civilizovali vždy len vtedy, keď zdroj tejto civilizácie zničili a rozmetali.