História giganta
„Plyn, ktorý sa ťaží v Rusku a zohrieva pol sveta, vždy bol zbraňou, a to zbraňou nebezpečnou,“ píšu autori. Keď sa po druhej svetovej vojne začal stavať v Sovietskom zväze prvý plynovod Saratov-Moskva, dozeral naň Lavrentij Berija, v tom čase , ako riaditeľ Vojenstroja, mal na starosti aj rozpracovávanie sovietskej atómovej bomby. Plynovod stavali zajatí nemeckí vojaci. Po Stalinovej smrti Beriju zastrelili a Chruščov sa snažil ponúknuť plyn Európe.
V roku 1960 podpísal s prezidentam talianskej spoločnosti ENI Enrico Mattei zmluvu o obchode s ropou a plynom. V roku 1963 sa však vtedajší západonemecký kancelár Konrád Adenauer pod tlakom amerického prezidenta Johna Kennedyho vzdal už dohodnutej zmluvy o predaji potrubia veľkého priemeru ZSSR, ktoré Sovieti vtedy nevyrábali. Mattei, snažiaci sa napriek všetkému o uskutočnenie obchodu, zahynul za neznámych okolností.
Ruský plyn sa dostáva do Európy až v roku 1970. Zaslúžil sa o to západonemecký kanclér Willi Brandt. Západné Nemecko predalo ZSSR potrebné potrubia a Ruhrgas začal nakupovať plyn z východu. Američania sa snažili tento obchod Nemcom vyhovoriť a presviedčali ich, že v prípade vojnového konfliktu budú môcť ruské tanky čerpať pohonné hmoty priamo z potrubí. „ O desať rokov ruské tanky z Európy odišli a potrubia ostali. Strach tiež.“
Post-sovietska anabáza
K ďalšej historickej skúške dochádza pri rozpade Sovietskeho zväzu začiatkom 90. rokov.“ Keď začali vyberať riaditeľov jednotlivých podnikov, bolo mi to jasné, na 100% sa zložíme. Už prvá vlna volieb odplavila skutočných profesionálov. Prišli populisti. Vtedy som sa rozhodol, je potrebné čosi robiť, nejako plynárenský priemysel zachrániť,“ hovorí otec ruského plynárenstva Viktor Stepanovič Černomyrdin. Pri čaji rozpráva autorom knižky o tom, ako sa stal zázrak, Sovietsky zväz sa rozpadol a plynové odvetvie sovietskeho priemyslu ostalo v celku.V dôsledku liberalizácie v tom čase zbankrotovala väčšina sovietskych podnikov a predávali sa potom za minimálne ceny. Černomyrdin, dnes veľvyslanec Ruskej federácie na Ukrajine chápal, že sovietske ministerstvá tvorili systém tuho zviazaným s autoritatívnymi metódami moci. Ministerstvo fungovalo, kým sa plnili príkazy, istené represívnymi zložkami. Odpor znamenal alebo väzenie, alebo smrť. Tento systém sa začal koncom 80. rokov rozpadávať a hrozila kríza. Vtedajší minister ropy a plynu teda vzal svojich ľudí a vycestoval do Nemecka a Talianska študovať ako podobné systémy fungujú tam. Po príchode predstúpil Viktor Černomyrdin pred Radu ministrov ZSSR s plánom zmeniť ministerstvo na štátny koncern Gazprom.
19. augusta 1991 sa sovietska moc naposledy pokúsila zachrániť ozbrojeným pučom. Na čele odporu voči vice prezidentovi Janajevovi, predsedovi KGB Krjučkovovi a ministrovi obrany Jazovovi, hlavných organizátorov, sa postavil Boris Jeľcin, zakrátko nový prezident Ruskej federácie.
Agónia plánovej, centralizovanej ekonomiky však pokračovala, nebolo na výplaty, z obchodov zmizol všetkok tovar. Vtedy sa vláda Jevgenija Gajdara rozhodne liberalizovať ceny. 2 januára 1992 vychádza Jeľcinov dekrét a Rusko sa v podstate zastaví na krok od hladu a občianskej vojny. Ceny všetkého stúpajú raketovou rýchlosťou okrem dvoch artiklov – plynu a benzínu. Plynový a ropný priemysel sponzoroval postupne sa uzdravujúcu ruskú ekonomiku. Za plyn však nikto neplatil.
V apríli 1992 Gajdarova vláda dovolí preto plynárom nechávať 38% svojho valutového zisku na zahraničných účtoch. Keďže vláda prestala mať o týchto príjmoch prehľad, žiada Gajdar Gazprom a exportérov zaregistrovať svoje účty v Centrobanke a informovať o ich pohyboch Ministerstvo financií. Doba je však rušná, v decembri sa v premiérskom kresle mení Gajdar za Černomyrdina. Situácia je však napriek všetkým zmenám zúfalá, vznikajú rôzne finančné režimy, nahradzujúce Gazpromu platby za plyn odpisovaním z daní atd. Premiér Černomyrdin sa zo všetkých síl snaží zabrániť privatizácii Gazpromu ale nakoniec sa mu podarí vybojovať pre tento priemyslený gigant aspoň špeciálne podmienky pre nákup a predaj akcií ( 38% vlastnil štát, plus 10% cez štátny podnik Rosgazifikacia)
Voľby v lete 1996 síce opäť za cenu niekoľkých infarktov vyhrá Boris Jeľcin, k práci sa po operácii srdca, dostáva až na jar 1997. Za ministra ropy a plynu vymenuje Borisa Nemcova, jedného z mladých reformátorov. Pri rozhovore novinárom popisuje, do akej situácie sa Gazprom dostal počas Jeľcinovej neprítomnosti, kedy „vládol v zemi bohviekto, ale najskôr Berezovský“. Keď chce Nemcov zastupovať záujmy štátu na zhromaždení akcionárov zistí, že nemôže hlasovať akciami štátu, lebo tieto akcie sa odovzdali do trustového vedenia Gazpromu. „Takto“, hovorí Nemcov, „ v roku 1997 celý Gazprom patril jednému človeku. Jeho meno je Rem Ivanovič Vjachirev.“ (vtedajší riaditeľ Gazpromu) Nemcov si žiada trustovú zmluvu. V nej bolo uvedené, „že v roku 1999 ako odmenu za prácu so štátnymi akciami dostane Vjachirev právo odkúpiť štátny balík akcií za cenu osem rubľov za jednu.“ V tom čase stála na vnútornom trhu Gazpromu jedna akcia 60 centov a na vonkajšom 5 dolárov, dodávajú autori.
Nemcov neváha a ide so zmluvou za prezidentom, ktorý pripíše na okraj dokumentu, aby všetko preverila prokuratúra. Na prokurátora sa však už nedostane. Dôsledné riešenie problémov chce čas a toho niet. Černomyrdina nahrádza na poste premiéra „kinder-suprise“, ako ho nazvali ruské médiá, Sergej Kirijenko. Odvážne sa púšťa do boja s Gazpromom, ktorý sa príliš nehlási k plateniu daní. Odchádzajúci Boris Jeľcin hľadá za seba náhradu….
Vlastnícka krížovka
V ruských médiách sa koncom 90. rokov o vlastníctve Gazpromu šírili legendy. Za majiteľov označovali raz Vjachireva, potom Černomyrdina a ďalších. „V skutočnosti Gazprom predstavoval zložitú spleť osobných záujmov manažmentu a záujmov Gazpromu ako korporácie. A tie sa nie vždy zhodovali.“ V čase, keď sa mladý premiér Kirijenko snaží odhadnúť, nakoľko je figúra riaditeľa Piotra Vjachireva silná a hrozí mu sankciami, patrilo štátu 40%, 35% kontroloval Vjachirev a 5% Ministerstvo štátneho majetku. 30,3% patrí ruským fyzickým osobám, z ktorých skoro polovicu tvoria zamestnanci Gazpromu a jeho menežeri, 5% národy Severu, ostatné akcie boli predané na šekových aukciách. 15,7% patrilo ruským právnickým osobám, 2% cudzincom. 1.1% akcií bol vkladom do kapitálu Rosgazifikácie. Vrátane premiéra Kirijenka vtedy nikomu nebolo jasné, akým percentom akcií manipuluje Vjachirev. I napriek tomu, že v tom čase americký časopis Forbes ocenil majetok Vjachireva na 1,3 miliardy dolárov.
Gazprom naviac obklopovali dcérinné firmy, ktorých vlastníctvo malo „rodinný“ charakter.Vjachirevov brat šéfoval vrtným spoločnostiam Gazpromu, jeho syn Jurij exportu, dcéra bola jednou zo silných akcionárok firmy Strojtransgaz, stavebnej spoločnosti s miliónovými obratmi. Spoluvlastníkmi tejto firmy boli i dvaja synovia Černomyrdina.
Prezident Putin mení na čele Gazpromu 30. mája 2001 tridsaťdeväť ročného Alexeja Millera za veterána Piotra Vjachireva a postupne celý menežment. Štyri dni po odvolaní stúpajú akcie Gazpromu o 26,4 %. Kremeľ dostáva začiatkom roku 2003 Gazprom pod svoju plnú kontrolu, na vedúcich postoch sú Putinovi ľudia.. „ …stal sa prehľadnou spoločnosťou, trh jeho akcií sa nakoniec liberalizoval a kapitalizácia vyrástla desaťkrát.“ Ostávalo vyrovnať sa so susedmi , cez ktorý prebiehal plynový tranzit – Bieloruskom a Ukrajinou a včelniť do svojho plynového obchodu streoazijský plyn.
Obchody pre vyvolených
Politika Ruska voči bývalým štátom ZSSR je o to jednoduchšia, o čo je tam menej demokracie a viacej neporiadku. To je prípad Bieloruska a Ukrajiny. Rusko hrá rolu úžerníka, požičiava na dlh, aby potom nemilosrdne a hrubo svoje dlhy vymáhal. Miera tohto imperatívu závisí od toho, či je pri moci vyhovujúca politická reprezentácia. Kniha ponúka podrobný popis vývinu udalostí v oboch zemiach i v Strednej Ázii, kde bol hlavným obchodným partnerom pre Gazprom turkménsky spektakulárny tyran Saparmurat Nyiazov.
To, čo je pre nás zaujímavé, sú sprostredkovateľské firmy, podieľajúce sa na obchode s plynom medzi oboma štátmi. Riešením dodávky plynu Ukrajine bol aj bartrový obchod „potraviny za plyn“, v rámci ktorého dostávala Ukrajina turkménsky plyn. Tento nápad sa zrodil v kabinete riaditeľa Gazpromu vtedy, keď za ním prišiel Igor Makarov. Jeho firma Omrania sa práve takýmto obchodom zaoberala. Keď turkménskym úradníkom došli peniaze na nutné potraviny, ponúkli zane plyn. Vyťažiť ho ale mohol len Gapzrom a tak prišiel Makarov za Vjachirevom a navrhol mu spoluprácu. Zo začiatku pracoval Gazprom cez Omraniu a potom ju preregistrovali v USA na Iteru, aby ju verejnosti predstavili ako rešpektovaného zahraničného partnera. Táto spoločnosť udržiavala nielen blízke obchodné vzťahy s Vjachirevom, ale i s vtedajším ukrajinským premiérom Pavlom Lazarenkom a jeho vice premiérkou Juliou Tymošenko. Spolupráca trvala dovtedy, kým bol na čele Gazpromu Vjachirev.
Končí však v roku 2001 a už v roku 2002 dostáva právo obchodovať s turkménskym plynom pre Ukrajinu iná , ešte záhadnejšia firma EuralTransGas, zaregistrovaná v maďarskej dedine troma rumunskými nezamestnanými a izraelským advokátom. Gazprom napriek tomu súhlasí s tým, aby na Ukrajine zarábala miliardy. Spoločnosť má v médiách okamžite veľmi negatívnu reputáciu, obviňujú ju vo vzťahoch s mafiánom Semjonom Mogilevičom. Riaditeľ spoločnosti Andráš Knopp sa však s týmito periodikami úspešne súdi a predstavitelia vlády tvrdia, že sa podobné reči šíria od ľudí z odstavenej spoločnosti Itera. Gazprom sa napriek týmto ubezpečeniam vzdáva spolupráce s EuralTransGasom a nahrádza ju spoločnosť RosUkrEnergo.
Pred voľbami na Ukrajine v roku 2004 podpísal Alexej Miller a riaditeľ Naftogazu Ukrajina Jurij Bojko v Moskve dokumenty, kde sa hovorilo o podmienkach prepravy a nákupu plynu. Tento obchod dovtedy prebiehal vždy cez sprostredkovateľov. Tentoraz bol Kyjev pripravený spolupracovať so spoločnosťou RosUkrEnergo, ktorú navrhol Gazprom. Bol to politický ústupok prezidenta Leonida Kučmu a premiéra Janukoviča Gazpromu, výmenou za ruskú podporu Janukoviča na voľbách. Hneď po víťazstve Juščenka sa odrazu zastavili dodávky plynu z Turkménska a Gazprom oznámil, že z vlastných zdrojov nebude tento deficit Ukrajine pokrývať. Autori dodávajú, že za 15 rokov svojej nezávislosti bol obchod s Ukrajinou najzáhadnejším poľom obchodných aktivít Gazpromu, obklopený stenou tajomstivev a podozrievania z monštróznej korupcie.
Kto je kto
Rozhodnutie pre vznik spoločnosti RosUkrEnergo vznikol na Kryme počas rozhovorov prezidentov Leonida Kučmu a Vladimíra Putina, pri účasti vtedajšieho riaditeľa ukrajinského Naftogazu Jurija Bojka, uvádzajú novinári. Všetky potrebné dokumenty podpísali tri mesiace pred „oranžovou revolúciou“, nástupom prezidenta Juščenka do funkcie.
Ros UkrEnergo zaregistrovali vo Švajčiarsku, 50% akcií kontroloval Gazprom a 50% sa nachádzalo vo vlastníctve Raiffeisen Investment. Pre začiatok sa Gazprom rozhodol poveriť RosUkrEnergo obchodovaním s turkménskym plynom pre Ukrajinu. V roku 2006 táto spoločnosť dostala kontrakt na zásobovanie Ukrajiny všetkým stredoázijským plynom, ktorý šiel cez územie Ruska s doplnkom 17 miliárd m2 plynu pre Európu. Žiaden z predchádzajúcich prostredníkov o práve exportovať plyn do Európy nemohol ani snívať. Obrat spoločnosti sa vyčísľoval miliardami dolárov. Len málokto si všimol, že RosUkrEnergo zdedila po EuralTransGas nielen kontrakty, ale aj jej menežment.
Po nástupe Julie Tymošenko do funkcie, ktorá tiež začínala svoju kariéru v obchodovaním s plynom, oznámil vtedajší šéf Služby bezpečnosti Ukrajiny, Alexander Turčinov, jej pravá ruka, že RusUkrEnergo môže kontrolovať Semion Mogilevič. Predstavitelia Gazpromu akúkoľvek väzbu na Mogileviča popierali. Jednako sa novinári i bezpečnostné služby oboch zemí dali do vyjasňovania skutočného vlastníka druhej polovice tejto spoločnosti.Nedarilo sa to takmer rok. Vladimír Putin odkazoval „detektívov“ na Ukrajinskú stranu. V Kyjeve tvrdili, že skutočných vlastníkov nepoznajú a treba sa pýtať v Gazprome. V apríli roku 2006 , keď sa o vlastníka spoločnosti začala zaujímať ruská FBR a ministerstvo spravodlivosti USA, majiteľ švajčiarskych 50% sa odrazu objavil. Je to plynový obchodník Dmitrij Firtaš , bývalý majiteľ EuralTransGas. Jeho úrad sa nachádza v Londýne a na otázku, ako sa dostal k sprostredkovaniu obchodu medzi Ukrajinou, Turkmenistanom a Gazpromom, odpovedal lakonicky: „Bol som v pravý čas na pravom mieste“. Potvrdil, že sa stretol so Semjonom Mogilevičom len niekoľko krát, ale jeho partnerom tento človek nikdy nebol. Spolupracoval ale so spoločnosťou Itera.
Niektorí z tých, s ktorými sa novinári rozprávali tvrdia, že Firtaš nemôže byť samostatným majiteľom akcií, tie patria podľa dohovoru iným ľuďom. Na otázku ktorým, zaznieva meno bývalého prezidenta Ukrajiny Kučmu a možno mnohým ďalším.
Ako Tymošenko, tak Putin dnes potvrdzujú , že v 90. rokoch bol v obchode s plynom medzi Ukrajinou a Ruskom totálny chaos. Na jeseň roku 2007 po nových voľbách, ktoré vyniesli Juliu Tymošenko opäť do premiérskeho kresla vyhlasuje, že jej záujmom je zbaviť sa v obchode s plynom akýchkoľvek prostredníkov. Na druhý deň ráno Gazprom oznamuje výšku ukrajinského dlhu za plyn.“ Nie je jasné len jedno“, píšu autori knihy,“ aký cieľ sleduje tento krok: ovplyvniť politickú situáciu na Ukrajine, alebo ochrániť od zásahov tajomnú spoločnosť RosUkrEnergo, zaregistrovanú vo švajčiarskom kantone.“Neochota zverejniť vlastnícke vzťahy sú na oboch stranách evidentné, rovnako ako celé znenie zmluvy, ktorú predstavitelia Ukrajiny a Ruska nedávno podpísali. Iste majú svoje dôvody.
„Čo je to – mechanizmus, alebo organizmus? V akom stave je dnes táto mohutná ruská zbraň, ktorú kovali Berija a Chruščev, učili sa ňou narábať Brežnev a Kosygin a ktorú Černomyrdin a Vjachirev odovzdali do rúk Putinovi? Je naozaj nebezpečná, alebo už zhrdzavela? Môžme ju rozobrať, aby sme dostali odpovede na všetky tieto otázky? Kniha o Gazprome sa stala knihou o Rusku“, píšu autori.