Treba povedať, že stupeň kritiky vždy závisí priamo úmerne od doby neprítomnosti na rodnej hrude. Čím menej k človeku dolieha vrenie v domácom kotli, tým zreteľnejšie vidí jeho vonkajšie obrysy. Sediac momentálne na severe, takom škandinávskom predmestí, sa nemôžem ubrániť pocitu, že mi tu čosi Slovensko veľmi pripomína. Keď si pozriem krátky animovaný film Lotyši, vtipnú rešerš miestnymi dejinami, svitne mi. Na záver, po mávaní americkou a európskou vlajkou sa na kľučke dreveného domčeka, okolo ktorého plynuli dejiny, Peter I. so starým otvoreným oknom na krku i nemeckí vojaci, zapotene tlačiaci na ozbrojenom transportéri do Peterburgu svietiaceho Lenina, objaví na dverách tabuľka Nerušiť! Ak sa niekto zaoberá vysoko nepopulárnou činnosťou, hľadaním spoločných znakov kolektívneho chovania sa post-komunistických krajín, určite príde na množstvo neradostných podobností. Jednou z nich je čosi, čo by som pracovne nazvala „dvojfázová logika“ , prejavujúca sa vzájomne si protirečiacimi procesmi otvárania i zatvárania odrazu. Zaradiť ho je ťažké, prieči sa síce fyzikálnym predpokladom, nemôžte napríklad naraz otvárať i zatvárať okno, ale zase u živočíchov sú všetky divy možné, od zmeny pohlavia podľa mocenskej potreby u rybičiek klaunov, až po vzájomné požieranie pri akte lásky, tuším u nejakého druhu pavúkov.
Chcem tým naznačiť, že v tejto kauze majú karty na stole ako príroda, s nákladom pudov a inštinktov, tak i kultúra so svojimi komunikačnými a socializačnými potrebami. Na jednej strane všetci cítia, že otváranie sa k EU a svetu je dobré a dokonca nutné, čo však robiť so strachom, ktorý sa objavuje ako neželaný hosť a z úsmevu na prahu doširoka otvorených dverí robí nezvládnuteľnú grimasu?
Viete si napríklad predstaviť, že váš sused šiel do sveta, presnejšie do Bruselu len tak naľahko, bez nejakých zvlášť optimistických vyhliadok a odrazu sa mu darí? Cestuje si hore –dole, všetci mu tlieskajú a je v každých novinách? Strach pomyslieť. Takémuto útoku na samotnú podstatu vlastnej sebaúcty sa treba brániť a suseda ukážkovo exkomunikovať, vykázať von a bránu s rachotom zabuchnúť. Ale len tak naoko, veď kto povedal, že niekto iný, napríklad ja, nebude raz mať rovnaké ambície? Vráta predsa len musia zostať otvorené, alebo aspoň privreté. Alebo radšej zatvorené a priotvorené?
Táto dilema „otvoriť či neotvoriť“, má často záhadné črty. Prievan z otvorených dverí na jednej strane umožňuje bývalým eštebákom hájiť svoje ľudské práva v Haagu a na druhej priveje frflanie proti lustračnému zákonu.Víriaci zmätok z prúdenia čerstvého vzduchu spôsobuje závažné skraty aj v radoch mocných. Dokážu si paralelne tetovať logo eura na hruď a zároveň prichádzať s návrhmi ako stalinsky zatočiť so slobodnou tlačou.
A slobodná tlač sa hrdinsky bráni, no potom strčí hlavu do vlastného piesku a žiarlivo zisťuje, kde je kto pánom. Pre potvrdenie vlastnej dôležitosti si nasadí tragickú masku a zamračene začne tvrdiť, že to, čo sa deje doma sa nedeje nikde inde. Keď som sa cez prázdniny začítala do slovenských novín, tento hororový image ma vždy pobavil. Čím vážnejší výraz a dobré pľúca na nafukovanie čohokoľvek, tým väčšia dôležitosť? Kdeže ironická ľahkosť a múdra elegancia písaného slova! Príznaky uzavretosti a izolácie, neochoty porovnať našu politickú fašírku s tou poľskou,maďarskou, alebo nedajbože s oboma, mi uprostred politiky otvorenia ako bytostného spoločenského záujmu, vŕtajú hlavou doteraz.
Skúste nadšene ponúknuť svoje skúsenosti napríklad z Pakistanu a Afganistanu v slovenských novinách. Spôsobíte prekvapenie, chaos a tupé mlčanie. Naivne som si vždy myslela, že je to moja chyba, len dočasné nedorozumenie a komunikačné zlyhanie. Na podobné a horšie zážitky spolurodákov vo svete som narážala často. Pravda bola taká, že sa noviny spravodajcom zvonku, bez patričného portfolia konexií, bránia. Nechcú ich a nepotrebujú. „Cudzie nechceme, svoje si nedáme „, to nie je len prachom zapadnutý predvolebný slogan SNS.
Chvíľu ešte trvalo, kým som zistila, že táto provinčná uzavretosť a vystrašené odmietanie všetkého, čo by mohlo hroziť iným pohľadom, iným názorom a spochybniť dôstojné výroky nejakých veledôležitých domácich odborníkov, nie je len slovenskou špecialitou. To, čo je v šírom svete vecou súťaže, je u nás a v „blízkom zahraničí“ vecou mlčanlivej supervízie profesných bratstiev, ekonomických klanov a politických rodín. „Združenia“ a ich prívlastky sú voľne zameniteľné.
Neviem, koľko sporov okolo netransparentných tendrov, dopredu rozhodnutých konkurzov a rôznych iných súťaží sa u nás vedie. Ale tuším, že málo ich nebude.
Čo poradiť všetkým ambicióznym ochrancom a strážcom záhumienkov na národnej flóre a faune? Možno by im na hraniciach vyhovovali brány do čínskych palácov. Mali vždy tri vchody. Jeden veľký pre cisára, ďalší menší pre jeho rodinu a tretí pre vojakov a mandarínov. Obojstranný pohyb sa riadil prísnymi pravidlami, porušenie ktorých sa trestalo. Kadiaľ vchádzali sluhovia neviem, asi taká zanedbateľná informácia ani nestála za zverejnenie. Oddelené vchody a východy by mohli byť voľne obchodovateľné a opatrené autorskými právami majiteľov kľúčov.Kontrola by bola určite efektívna. Výstražne si postrážiť svoje vlastné i privlastnené, to naozaj vieme.